Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu vodorovná

História obce v starých fotografiách

 

Veľké Kozmálovce

Fotografia obce Veľké Kozmálovce

Obec Veľké Kozmálovce - v pozadí rímsko-katolícky kostol Všetkých svätých.

 

 

 

Stred obce

  

     Stred obce Veľké Kozmálovce v roku 1950. Pohľad z juhovýchodnej strany. V obci boli dosť časté požiare a v studniach bývalo v lete málo vody a hronská voda bola ďaleko, dohodli sa občania, že vystavajú v obci vodné nádrže, z ktorých by v prípade požiaru bolo možné používať vodu na hasenie. V roku 1950 sa stavba nádrží aj uskutočnila. Postavené boli dve nádrže. Jedna na hornom konci a druhá v strede obce pri Trojici. Vodou boli napájané z Hrona. Pri tlmačskom mlyne bola vybudovaná hať a od tejto viedlo pod zemou potrubie do nádrží. Odtok z nádrží bol usmernený odtokovým kanálom, ktorý sa tiahol krížom cez záhrady a vyústil na južnej strane obce v poli. V roku 1974 bola hať povodňou poškodená, mlyn bol zrušený a prívod vody do nádrží bol zastavený. V roku 1978 dal Miestny národný výbor zasypať zeminou obidve vodné nádrže, ktoré boli v strede obce. Keďže prívod vody do nádrží z Hrona bol zrušený, v nádržiach bol počas roka iba močiar a zapáchajúce výpary robili veľmi nezdravé ovzdušie občanom, ktorí bývali v blízkom okolí. Zásypom sa ovzdušie ozdravilo.

 

 

 

 Veľké Kozmálovce

Historická fotografia obce

 Cestou z kostola

 

Prvá budova zľava: stará škola, dnes sa na tomto mieste nachádza parkovisko.

Stredná budova: rodinný dom Síkeľoví (dnes Kotrlecoví).

Prvá budova sprava: rodinný dom Hlávkoví.

 

 

Miestny národný výbor

 

Historická fotografia          Historická fotografia
   

     Obecný dom rok 1950. Prvé dvere zľava: kancelária miestneho národného výboru. Vedľa hasičský sklad so striekačkou. V uniforme hasiči: vľavo Štefan Kozmáli, vpravo: Jozef Hríbik.

Prvý miestny národný výbor mal pracovnú miestnosť v malej prízemnej obecnej budove, ktorá bola postavená v parku. Budova mala maličkú predsieňku – pitvor a jednu izbu. Táto izba tvorila pracovňu predsedu, tajomníka, a bola zároveň aj zasadacou miestnosťou pléna MNV od oslobodenia. Občania nazývali tento objekt jednoducho „kancelárie“. Táto kancelária nevyhovovala ani ako pracovňa a  ani ako zasadacia miestnosť. Z toho dôvodu okresný národný výbor umožnil postaviť pre MNV novú budovu na priestranstve južne od sochy Trojice (terajšia budova MŠ). So stavbou sa začalo v roku 1963 a úplne bola dokončená v roku 1964. Miestny národný výbor sa presťahoval z „kancelárie“ do tejto novej budovy ihneď po dokončení stavby v roku 1964.
V roku 1975 sa miestny národný výbor presťahoval z tejto novej budovy do nového kultúrneho domu, kde aj v súčasnej dobe sídli obecný úrad. V budove bývalého MNV bola umiestnená Materská škola, ktorá sa tam nachádza aj v súčasnej dobe.

 

 

Ľudové  staviteľstvo

 

 Historická fotografia          Historická fotografia

Historická fotografia obce          Historická fotografia 

 

     Ľudové staviteľstvo (Tekovská župa): najčastejším stavebným materiálom bola hlina, pretože jej tu bol dostatok a mala prijateľné zloženie, taktiež bola ohňovzdorná. Z hliny sa stavali obytné domy, hospodárske budovy – stajne, stodoly, sýpky atď. Nepálená tehla sa začala využívať až od 12.stor. ale najskôr len v mestskej a cirkevnej architektúre, pretože bola drahá. Ako strešná krytina sa pôvodne používala slama. Drahšia krytina – šindeľ sa využívala len na panské domy, horárne a mestskú architektúru.

 

 

 

Železničná stanica

 

Historická fotografia obce

 

     Dobová fotografia železničnej stanice. V rokoch 1895 - 1896 sa konala výstavba železnice v úseku nášho chotára. Bol to úsek na novostavbe trate Hronská Breznica - Levice. Stavbu prevádzala Akciová spoločnosť z Budapešti. Náklad na tento úsek činil 7 346 000 korún. Osobná doprava bola zahájená dňa 26. októbra 1896. Prvým náčelníkom stanice bol maďarský úradník Galambos. Prevádzku na celej trati prevádzala správa maďarských kráľovských železníc Magyar királyi vasutak.

 

 

 

Zásobovanie obyvateľov potravinami

 

Historická fotografia

 

     Hlavné zdroje výživy našich predkov boli v minulosti vo vlastnej výrobe. Každodenný chlieb pekávali ženy doma. V každom dome bola veľká pec na pečenie chleba, husí, koláčov, keltieša a zaváranín. Pec bola murovaná, stála na dvore. V súčasnosti sa už nepoužívajú a takmer nikto ich už nemá.

 

Historická fotografia          Historická fotografia

 

     Mäso mali z domácich zakáľačiek a z odchovu hydiny a hovädzieho dobytka. Chov husí bol na takej úrovni, že ženy chodili do Levíc na trh predávať štvrťky aj celé husi. Mäsiara nebolo, ale keď bolo treba v obci väčšie množstvo mäsa, tak niektorý gazda zabil teľa, jalovicu, alebo aj vola. Robievalo sa to tak, že krčmár Jakub Wertheimer zabil zviera v gazdovom dvore, tam ho aj vysekal a občanom rozpredal. Vtedy mohol hocikto zabiť zviera a mäso rozpredať verejne, len pred porážkou musel zaplatiť šekom na pošte daň štátu za to porazené zviera. S mäsom mohol potom manipulovať ako chcel. Na väčšie príležitosti - ako hody, svadby, sviatky a pod. občania takto získavali mäso. Avšak aj tak sa prihodilo, že gazdovi ochorel dobytok. Aby nemal škodu, porazil choré zviera a mäso rozpredal.

     Drobný tovar ako soľ, cukor, petrolej, atď. predával súkromný obchodník, ktorý bol zároveň aj krčmárom. Posledným súkromným obchodníkom bol Jakub Wertheimer. Predajňu (vtedy ju volali sklep) mal u Hlôškov č. d. 276.

 

 

Pohromy a nešťastia

 

      V roku 1912 vypukol v obci šarlach v takom rozsahu, že ľudia denne umierali a hrobári nestačili ani jamy kopať.

     V roku 1917 prišla veľká pohroma na poľné rastliny a sadivo v lete, keď bolo všetko v bujnom raste. Dňa 10. júla 1917 bol taký mráz, že všetká úroda na poli zamrzla.

     V roku 1920 vypukol v obci veľký požiar. Dňa 22. mája, v piatok dopoludnia o 11. hodine vyšľahli plamene v dome bratov Jána a Karola Síkeľu aj Lukáča Síkeľu (dvor u Kotrlecových). Ľudia videli, ako Ján Síkeľa vybehol zo šopy s horiacou duchnou a podhlavnicou. Hovorili, že sa požiar vznietil od cigarety. Na jeho povale vybuchovali náboje, ktoré tam mal od vojny. Druhí občania hovorili inú príčinu požiaru. V tom čase vraj manželka Lukáča Síkeľu vyprážala masť. Hovorili, že jej masť vybuchla a tak vznikol požiar. Susednú školskú budovu od požiaru zachránil vtedajší učiteľ Tóth, ktorý po rebríku vynášal na strechu vodu a tak zamedzil požiar. Skutočný pôvod požiaru sa fakticky nedokázal. Požiar spôsobil veľmi veľkú škodu. Vtedy vyhorel celý rad domov od Síkeľov (dvor u Kotrlecových) až po dom Antona Trnkusa (Trnkusoví - Sásikoví).

     V roku 1933 vznikol požiar za humnami, na západnom okraji obce. Požiar zachvátil úšek od domu Jána Fabiána až po dom Michala Andrušku (cesta od kostola po svätú Trojicu). V tomto úseku zhoreli všetky stohy aj stodoly.

     V roku 1961 zhorel archív miestneho národného výboru v starej budove Miestneho národného výboru (MNV), zvanej "kancelária".

 

 

 PRIEVOZ

 

Historická fotografia          Historická fotografia

 

     Občania, okrem práce na poli s obilím a okopaninami, zaoberali sa aj pestovaním vínnej révy, čiže hrozna vínorodého. Väčšiu časť viníc majú za Hronom v malokozmálovskom chotári. Medzi sebou nazývajú tú časť chotára "Tenbok". Hovoria: idem na Tenbok, bol som na Tomboku. Cez Hron prechádzali na člnku zvanom "ladika". Ladika existovala od nepamäti. V dávnych časoch postrkovali ladiku drúkom, nazvaným "štiap" alebo čakľa. Bol to drúk 3 až 4 metre dlhý a na konci okovaný železnou špicou. Pozdejšie natiahli nad vodou oceľové lano a ladiku preťahoval prievozník pomocou kolieska na lane. Ladika patrila sprvu urbáru. Urbár ju dával do prenájmu - árendy prievoznikovi. Občania platili prievozníkovi zrno. Pozdejšie prešla ladika do správy obecného zastupiteľstva a občania platili prievozníkovi za prevážanie peniazmi. V roku 1974 jesenná povodeň pretrhla lano, zariadenie voda rozbila a prievoz prestal jestvovať.

 

 

 

 Prvá svetová vojna


      Prvú svetovú vojnu prežívali naši občania pokojne. Muži boli narukovaní a bojovali ďaleko od rodnej obce na ruskom, talianskom a francúzskom fronte. Keďže boje sa odohrávali ďaleko od našej obce, tak niektorí ani nevedeli, že je vojna. Len neskôr, v rokoch 1917 - 1918, keď začali brať na vojnu mladšie ročníky a rakúsko-uhorská armáda začala trpieť hladom, cítil následky vojny každý občan. Úrady začali od občanov násilne brať (rekvirovať) potraviny, dobytok, zbožie. Ku koncu vojny vojaci rakúsko-uhorskej armády, v ktorej boli narukovaní aj naši občania, tak trpeli na fronte hladom, že zahadzovali zbrane a utekali domov. Niektorí ušli domov aj ozbrojení. Pretože boli hladní a rodina ich tiež nemala veľmi čím nasýtiť, vrhli sa preto na tie miesta, kde bolo. V našej obci to bol veľkostatok bývalého zemepána Migazzi. Mala ho vo vlastníctve posledná dedička tohto rodu grófka Erdody-Migazzi, ktorá bývala v Budapešti. Majetok mal od nej v prenájme árendátor menom Engel. Tento býval tu v obci a osobne viedol hospodárstvo, avšak fyzicky na ňom nepracoval. Keď prišli k nemu vojaci, nijako sa neprotivil a oni si z maštali vybrali dva najkrajšie kusy hovädzieho dobytka. Tie porazili a bratsky rozdelili medzi občanov. Každý dostal zadarmo, koľko chcel. Keď sa nasýtili, išli do krčmy a tam sa zase napili, koľko chceli, či koľko našli. Keďže sa k vojakom pridali aj mnohí domáci obyvatelia, ľudia híkali nad týmto stavom. Nijako nechceli pochopiť, že chudobní berú bohatým bez akýchkoľvek následkov a že ich bohatí so strachom aj poslúchajú. Hovorili medzi sebou, že sa svet obrátil, že sa prevrátil hore nohami. Skutočne tento stav ostal v pamäti občanov ako pojem PREVRAT. Tento "prevrat" u našich občanov znamená koniec prvej svetovej vojny.


 

 

 Potravné družstvo

 

Členská knižka           Členská knižka

 

Členská knižka          Členská knižka

 

     V roku 1934 bolo založené v obci Potravné družstvo. Jeho prvú správu tvorili Ján Múčka, Gabriel Trnkus, Ján Síkeľa. Predavačmi boli naši občania a to postupne Mária Bónová, Karol Jančo, Chebeň a Martinek. Peňazí u ľudí bolo málo. Len asi 40 % odberateľov tovaru kupovalo za hotové peniaze. 60 % kupovalo „na knižku“ alebo jednoducho na borg – na úver. Keď roľníci odpredali zbožie, tak len potom splácali dlh – borg v obchode alebo v krčme naraz. Boli však aj takí, ktorí nemali čo predať, ani z inokade nedostali peniaze, boli nezamestnaní. Takí sa dostali do zlej situácie. Obchod alebo krčma peniaze žiadali a keď dlžník nemal, dostal sa k súdu. Súd často nariadil exekúciu. Dlžníkovi potom predávali na verejnej dražbe majetok.
Mnohí roľníci boli zadlžení aj preto, že po prvej svetovej vojne nakúpili veľmi draho dobytok. Cez vojnu totiž boli zrekvirovali skoro všetok dobytok pre vojsko a gazdovstvá ostali bez potrebných hospodárskych zvierat. Bola veľká drahota a chlapi, ktorí sa vrátili z vojny nemali peňazí. Preto si na nákup zvierat popožičiavali od banky. Po 10 – 15 rokoch tovar veľmi zlacnel, roľníci dostávali za poľnohospodárske produkty veľmi málo peňazí, ale v banke zostávali veľké sumy dlžôb. Tak sa stalo, že mnohí nevládali platiť ani úroky a majetky sa dostávali na dražbu. Banka kupovala majetky na verejnej dražbe lacno a predávala ich iným, alebo ich dávala do árendy. Na pomoc občanom bolo založené úverné družstvo, ktoré dávalo pôžičky za minimálne úroky. Úverné družstvo existovalo aj s potravným družstvom do roku 1947, kedy všetok inventár, finančné prostriedky aj členstvo prevzala Jednota – spotrebné družstvo.
 

 

 

Mlyn

 

Historická fotografia          Historická fotografia

 

      Obec vlastnila ešte pred prvou svetovou vojnou mlyn na Hrone. Grófovi platila  obec nájom za "brehy". Vtedy boli na Hrone dva vodné mlyny vedľa seba. Južnejší bol malokozmálovský a severnejší veľkokozmálovský. V roku 1920 veľkokozmálovský zobrala voda, nikto ho neobnovil a tak zanikol. V roku 1922 občan Július Kutný postavil v bývalom panskom majeri mlyn na motorový pohon. Prestaval sýpku bývalého grófa Migazziho. V roku 1930 bol mlyn predaný na verejnej dražbe - na licitácii.  Kúpila ho banka a tá ho predala Adolfovi Singerovi. Ten mlel do roku 1937, kedy mlyn úplne vyhorel. Odvtedy v obci nieto mlyna. Ľudia chodili potom mleť do susedných obcí. Po vyhorení mlyna Július Kutný vo svojom súkromnom dome zriadil šrotovník. Šrotoval pre celú obec do roku 1964. Vtedy prevzalo šrotovanie do rúk jednotné roľnícke družstvo.

 

 

 

 Divadlo

 

 Historická fotografia           

                                            Prví divadelní ochotníci po 1. sv. vojne - rok 1923.

 

Dolný rad zľava doprava: Ján Herc - Istienov, Karol Hochreiter, Lukáč Herc, Viliam Šalaváry, Jozef Hríbik, Dominik Hríbik.

Druhý rad: Anton Herc, Júlia Tarišková - Lapáková, Rozália Kinčoková, Michal Andruška, Rozália Kinčoková - rod. Grausová, Gregor Tušan, Júlia Horniačeková, Karolína Uramová.

Vrchný rad: Justína Kováčiková, Štefan Graus, Karol Jančo, Ján Tušan, Jakub Trnkus, Vincent Gondžúr, Jakub Wertheimer.

 

Historická fotografia          Historická fotografia

   

       Za Rakúsko-Uhorska sa nesmelo hrať divadlo. Po vyhlásení republiky to bolo prvé, čoho sa chytila mládež. Vtedajší učiteľ - organista Vincent Gondžúr začal nacvičovať prvý slovenský divadelný kus s názvom "Lurdská pasáčka". Medzi prvými hercami boli Viliam Šalaváry, Gregor Tušan, Ján Broznam, Zinka Zibrinová, Jakub Wertheimer a iní. Prvé divadlo sa hralo v škole. Kulisy zhotovil Jakub Wertheimer a pomaľoval ich Štefan Bóna. Novú oponu ušila Helena Wertheimerová.

 

Historická fotografia          Historická fotografia

 

     Po učiteľovi Gondžúrovi prevzala režírovanie ďalších divadelných hier Júlia Hercová. Pod jej vedením ochotníci odohrali všetky Urbánkove hry, ako aj iných autorov. Hercami ochotníkmi boli Viliam Síkeľa, Rudolf Hlôška, Jozef Andruška, Rozália Hercová, Estera Trnkusová, Alžbeta Grausová, Milena Jančová a iní. Hrávalo sa v obecnej krčme. Každý rok sa hrali jedno - dve divadelné predstavenia. Po skončení divadelného predstavenia bola spravidla aj tanečná zábava. Primitívne a malé javisko bolo vždy inštalované tými istými kulisami, avšak v rôznych zostavách.

 

 

 

Základná škola

 

Historická fotografia

Fotografia starej základnej školy.

 

     Po dokončení stavby kostola postavili obyvatelia obce aj školu a to pri kostole, severne od neho za cestou, na mieste terajšieho parkoviska. Pôvodná budova mala dve izby a medzi nimi bol pitvor. Jedna izba slúžila ako trieda a druhá bola bytom pre učiteľa. Učiteľom bol laik, ktorý učil čítať, písať, "rátať" a nacvičoval nábožné - kostolné piesne.  Dlážkou v triede bola zem, natretá rozriedeným kravským trusom, aby sa neprášilo. Okolo stien boli lavice bez operadiel a v jednom rohu stôl. Deti písali griftlíkom na kamenné tabuľky tak, že pred lavicou kľačali a tabuľky mali položené na lavici. Škola bola spoločná pre Malé aj Veľké Kozmálovce. Učiteľa vydržovali obidve časti obce spoločne, odmeňovali ho naturáliami. V roku 1870 postavili jednu triedu ako zvláštnu budovu a v roku 1908 pristavali k nej druhú triedu. V týchto budovách vyučovali už kvalifikovaní učitelia.

 

Historická fotografia

Maďarský názov obce

 

     Maďarská školská správa do našej obce posielala učiteľov, ktorí boli zanietení láskou k maďarskému štátnemu zriadeniu. Mali za úlohu pretvoriť našu slovenskú obec na maďarskú. Maďarský minister školstva gróf Appanyi vydal zákon, v ktorom sa hovorilo, že každý učiteľ je povinný naučiť slovenské dieťa behom šiestich rokov plynule hovoriť po maďarsky. Nastali najťažšie časy pre naše slovenské deti a ich rodičov. Nesmeli sa rozprávať ani na ulici po slovensky. Nariadilo sa im, aby aj doma s rodičmi rozprávali po maďarsky. Dospelí občania nemali prístup k slovenskej knihe. Iba modlitebné knižky mali v slovenskom jazyku, ale aj tie boli písané nemeckými písmenami, písmom zvané "švabach". Ľudia to písmo nazývali aj "lámané litery". Knihy, ktoré boli na tie časy písané dobrou slovenčinou, boli prístupné našim občanom iba Náboženské výlevy od Radlinského a Svätovojtešský kalendár, ktorý vydával každoročne pre svojich členov Spolok sv. Vojtecha v Trnave.

     Nič iné naši predkovia nemali, ani nepoznali. Nevedeli, že sa na Slovensku nachádza Turčiansky svätý Martin (mesto Martin) a v ňom Matica slovenská, že jestvuje Praha a okolo nej český národ. Naopak, boli tak vychovávaní, že sa cítili byť dobrými uhorskými občanmi a verní maďarskému kráľovi. Nebolo v našej obci dobrého národovca, ktorý by bol udržiaval v občanoch národné povedomie. Niektorí sa aj vystatovali znalosťou maďarčiny a strácali slovenskú farbu tónu vo výrečnosti.

     No hoci akokoľvek veľký bol maďarizačný nátlak, naši občania sa vo väčšine držali svojej materinskej reči aj tam, kde sa to výslovne zakazovalo.

 

 

 

Veľkokozmálovská dychovka

 

Historická fotografia

 

 

     Muzikalita občanov Veľkých Kozmáloviec sa výrazne odzrkadlila v roku 1922.  Nadšení ochotníci - amatéri sa dohodli, že založia dychovú kapelu. Prvým účiteľom tejto dychovky bol kapelník Vincent Vajda z Kozároviec. Nacvičovali v bírešských bytoch pri panskej sýpke v majeri. Hráči mali medzi sebou uzavretú zmluvu, nazvanú "kontrakt". V nej sa navzájom zaviazali, že každému hráčovi budú zadarmo hrať pri sobáši, pri krste, alebo inej väčšej rodinnej slávnosti. Chodili hrať na tanečné zábavy, aj na svadby nielen v našej obci, ale aj do susedných obcí. V roku 1936 dychovka prestala účinkovať. Až v roku 1940 Jozef Páleník zorganizoval mladších občanov a začali nacvičovať a znovu hrať. Vedúcim dychovky bol Jozef Žiak. V roku 1950 sa dychovka opäť rozpadla.

     V roku 1960 sa obnovila kozmálovská dychovka. Nacvičovalo sa v starej škole. Nacvičoval Štefan Kinčok a Július Vargic. Na Prvého mája 1960 už dychovka hrala na čele veľkokozmálovského prvomájového sprievodu v Leviciach.  V tom istom roku sa kozmálovská dychovka rozpadla.

     V roku 1971 začal nacvičovať kozmálovskú dychovku Ján Seneši. Dychovka nadobudla peknú úroveň, snáď takú, akú ešte nemala dovtedy. Vystupovala pri rôznych slávnostiach a príležitostiach nielen v našej obci, ale aj v Leviciach, v Nitre a inde. V roku 1975 Ján Seneši ochorel a dychovka sa opäť odmlčala.

 

 

 

Druhá svetová vojna

 

Historická fotografia

 Florián Jančo pravdepodobne pri hrobe Šfefana Petríka, ktorý je pochovaný na Kaukaze.

 

    Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 a následnej mobilizácii narukovalo z Veľkých Kozmáloviec 48 mužov do zvolenskej posádky k pešiemu pluku č. 3. Odtiaľ boli zadelení na rôzne úseky frontu, kde bojovali so zbraňou v ruke proti Nemcom. Po potlačení povstania sa viacerí vrátili domov cez hory. Tých menej šťastných Nemci zajali a odtransportovali do zajateckých a koncentračných táborov v Nemecku. Počas Slovenského národného povstania bol v našej obci úplný pokoj, pretože tu nebolo žiadneho vojska – neboli tu ani povstalci, ani partizáni a ani Nemci. Všetko išlo po starom. Až v novembri 1944 prechádzali cez obec nemecké kolóny, ktoré hnali veľké stáda dobytka z Maďarska do Nemecka. To už boli bojové jednotky nemeckej armády, ktoré ustupovali pred sovietskou Červenou armádou.

      Občania v decembri 1944 počuli kanonádu. Nemcov v obci v tom čase už nebolo. Ustúpili na pravý breh Hrona a tam sa zakopávali na južných svahoch Pohronskej pahorkatiny a Štiavnických hôr. Veľmi dobré úkryty im poskytovali pred vinicami postavené „hajloky“ s pivnicami.

      Do našej obce prišli dňa 21. decembra 1944 ako prví – šiesti sovietski vojaci. Bol štvrtok. Ľudia ich vítali a dávali im tabak. Na druhý deň, 22. decembra prišla ďalšia menšia skupina. Na tretí deň, t. j. 23. decembra 1944 prišlo už veľa vojska aj s tankami. Dňa 25. decembra 1944 prišli do obce kozáci na koňoch. Sovietske vojsko sa ubytovalo po domoch. Vtedajší richtár (komisár) obce Ján Tariška dal vybubnovať, aby občania išli vojakom vo všetkom v ústrety. Bubeník Jakub Žiak starší takto bubnoval: „Kto má krmu, nech zanesie za batoh do Bakusov k Jánovi Hercovi (tam boli ustajnené kone), alebo 2 kilogramy zrna a jedno poleno dreva.“ Kozáci tu boli za poldruha týždňa. Dňa 24. januára 1945 veliteľ nariadil kopať zákopy poza humná, na hronskej strane. Nemci strieľali do obce z malokozmálovskej strany mínami, granátmi aj guľometmi. Rusi paľbu opätovali. Prestrelka trvala dva mesiace. Mnoho domov bolo rozbitých. Úplne bol rozstrieľaný dom Jána Volentiera. Jedna mína zabila aj starostu obce Jána Tarišku pri výkone richtárskej funkcie a mnohých občanov ranilo.

 

Historická fotografia          Historická fotografia

                                Starosta obce Ján Tariška                            Pohreb Jána Tarišku

 

Historická fotografia

Povolenie na prevoz zosnulého Jána Tarišku

 

     Miesto Tarišku prevzal funkciu starostu Ján Síkeľa. Dlho však neúradoval, lebo 31. januára 1945 bola verejná schôdza v škole a na nej bol zvolený prvý – nový národný výbor. Nový výbor nariadil 5. februára 1945 znášku zrna, sena a zemiakov pre vojsko. Občania žili v stálom strachu, pretože sa denne strieľalo. Rusi robili prieskumné výpady na druhý stranu Hrona, chystali sa na útok. Hodne im pomáhal mladý občan Ján Rajecký, ktorý dobre poznal terén okolo Hrona a viedol ruské prieskumné hliadky. Z jednej takejto výpravy sa nevrátil, bol ťažko ranený a Nemci ho zajali. Bolo to 15. februára 1945. Hodnoverne bolo zistené, že ho Nemci po vypočúvaní dali do nemocnice v Zlatých Moravciach. Odtiaľ ako ustupovali pred sovietskou Červenou armádou, brali ho so sebou do nemocnice v Trnave a odtiaľ do nemocnice mesta Tutzing v Nemecku. V Tutzingu, už po vojne dňa 2. júna 1945 zomrel. Tam bol pochovaný s cirkevnými obradmi. Leží v Starom cintoríne oddelenie 8, rad číslo 18, hrob číslo 13. Podľa písomného oznámenia mešťanostu mesta Tutzing pána Bleichera zo dňa 3. apríla 1947, Ján Rajecký zomrel na slabosť srdca a krvného obehu. Veliteľ kozmálovskej sovietskej posádky kapitán Kohan sa vyslovil, že Ján Rajecký bol hrdina.

      Počas pobytu v Kozmálovciach bol kapitán Kohan povýšený na majora. Býval u Ujfalušich. Jeho tlmočníkom bol Jakub Wertheimer. Začiatkom marca nariadil všeobecnú evakuáciu občanov. Evakuovalo sa do Hronských Kosíh, do Novej Dediny, do Podlužian a do Krškán. Po evakuácii nastala veľká streľba. Rusi začali útočiť na Nemcov. Dňa 25. marca 1945 Rusi prelomili nemeckú obranu a postúpili za ustupujúcimi Nemcami. Obec ostala v pokoji oslobodená a občania sa vrátili do svojich domovov. Treba poznamenať, že niektorí občania sa počas evakuácie tajne v noci vrátili do obce a lozili po opustených domoch a rabovali. Sovietski vojaci takýchto občanov chytali a trestali. Občana V. J. veliteľ posádky dal zavrieť do pivnice u Pavla Ujfalušiho a mienil ho dať zastreliť. Avšak domáca gazdiná Rozália Ujfalušiová uprosila veliteľa majora a zachránila občana V. J. od istej smrti.

      Po odchode sovietskych vojakov nastal už v našej obci definitívne pokoj a normálny mierový život oslobodenej obce. Viacej sa už nestrieľalo. Dňa 9. mája 1945 bol úradne vyhlásený koniec druhej svetovej vojny a občania sa veľmi radovali, že nastal v našej oslobodenej vlasti konečne víťazný pokoj. Už len dúfali a s radosťou očakávali, že sa povracajú domov otcovia, manželia aj synovia, ktorí boli na fronte, alebo v zajatí. Niektorí sa aj vrátili, ale mnohí padli v boji a nikdy sa nevrátia. Počas druhej svetovej vojny zahynulo z našich občanov celkom 15 osôb. V nemeckom zajatí zahynuli siedmi a to: Viliam Hudec, Ján Rajecký, Anton Šalaváry, Ján Števko, Ján Švec, Karol Kinčok a Peter Šebo.

 

Historická fotografia

Po pravej strane sa nachádza hrob Karola Kinčoka, ktorý zahynul v nemeckom zajatí.


      Doma vo vlastnej obci počas prechodu frontu boli zabití mínou nepriateľa alebo granátom štyria občania a to: Ján Tariška, Alžbeta Jančová, Katka Hríbiková a Vojtech Kotora.
      V rýchlej divízii slovenskej armády, ktorá bojovala po boku Nemcov proti sovietskej Červenej armáde, padli 2 slobodní mládenci a to Pavel Jančo mladší a Štefan Petrík. Pochovaní sú niekde na Kaukaze.
      Občan Peter Senci prišiel domov zo zajatého tábora tak zúbožený a smrteľne chorý, že po príchode hneď doma zomrel.

 

 

 

 Prví družstevníci

 

 

Historická fotografia          Historická fotografia

 

Historická fotografia          Historická fotografia

 

     V roku 1949 bol vydaný zákon o socializácii dediny. Znamenalo to zakladať po obciach jednotné roľnícke družstvo (JRD). V našej obci založili miestnu organizáciu Jednotného zväzu slovenských roľníkov. Táto organizácia bola akýmsi predvojom JRD.
     Dňa 21. septembra 1952 sa konala verejná zakladajúca schôdza jednotného roľníckeho družstva. Schôdza sa konala večer v miestnosti krčmy. V ten večer sa prihlásilo za členov JRD 98 občanov. Pri podpisovaní sa zaväzovali aj na to, že do JRD odovzdajú okrem svojej pôdy aj živý inventár ako kone, kravy, ošípané a sliepky. Živý inventár sa odovzdával podľa výmeru pôdy. Okrem prihlásenej pôdy novoprijatých členov zobrali vtedy do JRD aj všetky pozemky obecné, cirkevné, urbárske a opustené.
Počiatočné práce v novoutvorenom veľkokozmálovskom JRD boli veľmi ťažké. Skoro všetci členovia boli ako bývalí maloroľníci, bíreši, trochári, alebo vôbec bezzemkovia. Boli privyknutí robiť primitívne v malom a tu sa im naraz vynoril veľkostatok, ktorý mali sami riadiť, viesť, obrábať. Nielen že nemali k tomu potrebné skúsenosti, ale chýbali prostriedky na každom kroku. Zo začiatku nebolo ani osiva a na prvú sejbu členovia dávali osivo do družstva zo svojich domácich zásob. Zárobok v prvom roku JRD nebol skoro žiadny.
      Veľkým nedostatkom bolo zo začiatku aj zlé ustajnenie dobytka. Dobytok nemohol byť sústredený na jednom mieste, lebo nebola na to potrebná maštaľ. Sústredili ho po väčších – menších skupinách vo väčších maštaliach bývalých väčších gazdov. V roku 1954 začali stavať prvý kravín, ktorý pomenovali „malý“.
      Družstevníci si začali pomaly navykať na kolektívne hospodárenie a dosahovali lepšie výsledky. V rámci družstva bola zriadená „Družstevná škola práce“, ktorá začala svoju činnosť v roku 1956. Viedli sa tu prednášky o tom, ako si majú družstevníci počínať v rastlinnej výrobe, živočíšnej výrobe, mechanizačnej skupine atď. Vplyvom sústavného vzdelávania začali družstevníci používať aj niektoré moderné spôsoby pestovania rastlín. Začali používať krížovú sejbu obilia. Pri kukurici používali na semeno heteróznu kukuricu. Vyskúšali jarovizáciu (spôsob rýchlenia počiatočného vývoja jarných plodín zvyšovaním vlhkosti semena pri určitej teplote). Umelé hnojivá začali používať vo väčšom množstve. Včasné zemiaky predklíčovali v miestnostiach pri umelom osvetľovaní a otepľovaní.
    
 

 

Historická fotografia          Historická fotografia

 

Historická fotografia          Historická fotografia  


      Za najrentabilnejšiu výrobu v jednotnom roľníckom družstve sa ukázalo pestovanie zeleniny. Najvýznamnejšia plodina v kozmálovskom zeleninárstve bola paprika. V našom kozmálovskom chotári to bola kráľovná úrody. Okrem papriky sa pestovala mrkva, petržlen, zeler, cibuľa, šalát, kapusta, kel, karfiol, skoré zemiaky, uhorky, reďkev a tekvice.
      Prvá kancelária JRD bola umiestnená v dome č. 196, ktorý bol skonfiškovaný Filipovi Tariškovi. V roku 1960 presťahovali kanceláriu JRD do obecného domu - bývalej obecnej vyhne – do miestnosti, kde býval obecný kováč. V roku 1964 postavila správa JRD vo dvore bývalého majera drevený – panelový domček a tam bola premiestnená kancelária JRD. V roku 1974 sa nasťahovalo JRD do nového kultúrneho domu, kde obsadilo celé poschodie. Na jar roku 1975 následkom zlúčenia družstva presťahovali celú správu JRD aj so zariadením do Starého Tekova.
 

 

 

 

Povodeň v obci

 

Historická fotografia           Historická fotografia obce

 

Historická fotografia          Historická fotografia

 

 

     V roku 1960 bola v obci taká povodeň, akú doteraz nezažili žiadni pamätníci z občanov. Dňa 26. júna 1960 vyhlásil miestny národný výbor poplach. Vyhlásil ho miestnym rozhlasom predseda MNV.  Chlapi išli na severný okraj obce, k ohybu Hrona pri maštaliach jednotného roľníckeho družstva v Tlmačoch, lebo tam sa začala voda prelievať cez koryto Hrona a najprv pomaly pretekať smerom do našej obce. Občania aj vojaci vozili na autách vrecia so zemou a robili z nich hrádzu na brehu Hrona. Voda sa však potom prihnala s takou silou a v takom množstve, že hrádzu pretrhla na viacerých miestach, prevalila sa cez brehy a vrazila do našej obce štyrmi prúdmi. Do obce sa privalila o 14.00 a do 24.00 stále a mohutne stúpala. Prvý prúd sa privalil popri dome Antona Trnkusa  (Trnkusoví-Sásikoví) smerom na vodné nádrže a tiekol stredom obce. Druhý prúd sa valil medzi domom Jána Síkeľu  (Kotrlecoví) a starou školou. Tretí prúd si prerazil cestu medzi západnou stranou cintorína a maštalami jednotného roľníckeho družstva. Štvrtý prúd vrazil do obce z juhozápadnej strany priestorom medzi kostolom a domom kamenára Jozefa Fabiána (Kinčokoví). Okolo polnoci bola už celá obec zaplavená. V každom dome bola voda, aj tam kde nezasiahla vrchná voda, lebo v pivniciach vyrazila spodná voda a zaplavila ich. Taktiež zaplavila všetky stude. Na pomoc prišlo vojsko z Levíc a požiarnici. Zachraňovali ľudí a evakuovali ich do bezpečia. Vojaci chodili po obci na člnoch a na obojživelníku. Obec bola zaplavená skoro dva týždne. Najnutnejšie potraviny dovážali vojaci priamo do domov na člnkoch. Hlavne chlieb a mlieko. Aj pitnú vodu dovážali v cisternách až z Pukanca a to aj po povodni až za dva týždne.  Nikto z občanov sa nezranil a ani neprišiel o život. Niektoré domy boli veľmi poškodené. Staré humná, čo boli postavené zo surových tehál (váľkov), všetky sa rozmočili. Najviac utrpeli ľudia na vnútornom zariadení, lebo nábytky a podlahy sa rozmočili.

 

Historická fotografia            Historická fotografia

 

Historická fotografia          Historická fotografia 

 

Historická fotografia          Historická fotografia

 

 

     Veľkú škodu utrpelo aj jednotné roľnícke družstvo. Voda zaplavila polia so zrelým obilím. Občania hromadne pomáhali pri sušení na poli bez rozdielu, či boli členmi družstva, alebo neboli. Kríže so snopami rozkladali, snopy rozväzovali, sušili a potom znova viazali a skladali. Dobytok, ktorý bol ustajnený v maštaliach na stredisku, ostal tam nepostihnutý. Voda do strediska nevnikla, stredisko sa stalo ostrovom. Krmičov vozili vojaci do strediska na obojživelníku, až kým voda neupadla. Takým istým spôsobom dopravovali do strediska aj krmivá.

 

 

 Kultúrny dom

 

 Historická fotografia          Historická fotografia

 

     12. mája 1968 bol slávnostne položený základný kameň pre novostavbu kultúrneho domu. Vo februári 1974 bola dokončená stavba nového kultúrneho domu a bol odovzdaný do používania. Na priečelí budovy je osadená mramorová pamätná doska, ktorá hlása, že kultúrny dom bol postavený na pamiatku 30. výročia Slovenského národného povstania. Kultúrny dom bol postavený v akcii „Z“ a občania pri výstavbe odpracovali vyše pätnásťtisíc brigádnických hodín.
V roku 1995 sa uskutočnila oprava strechy kultúrneho domu. V dolnej chodbe kultúrneho domu sa urobili drevené obklady.
V roku 2004 bola uskutočnená výmena okien a dvier v sále a sociálnych zariadení Domu kultúry zo získaných dotačných finančných prostriedkov a čiastočne i z rozpočtu obce. V roku 2008 sa uskutočnila výmena okien a dvier na Dome kultúry z finančných prostriedkov z rozpočtu obce. Rekonštrukcia kuchyne, fasády Domu kultúry, kancelárií a sociálnych zariadení Obecného úradu sa realizovala z finančných prostriedkov Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja.

 

 

 Dievčenský hasičský zbor

 

Historická fotografia

 

 

Vrchný rad: Alžbeta Vorosmarthyová rod. Kamodyová, Július Mucha, Bernardína Tarišková, Júlia Hercová, Ružena Grausová, Marta Šišková

Spodný rad: Mária Hlôšková, Anna Bohunická, Terézia Šviriková, Mária Rajecká, p. Šárovecká

 

 

Kronika obce Veľké Kozmálovce, Július Vargic

 


 
ÚvodÚvodná stránka