Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu vodorovná

História obce

 

Pôvod obce

      Podľa ústneho podania pôvodní obyvatelia obce Veľké Kozmálovce nemali najpohodlnejšie obydlie. Hronu valiacemu sa pomerne úzkou dolinou od Zvolena po Kozárovce sa po prechode Slovenskej brány otvorila široká rovina. Na jar sa rozlieval široko – ďaleko a tvoril mnohé ramená a ostrovčeky. Naši predkovia si stavali obydlie na týchto ostrovčekoch. Hron v miestach obce tvoril akýsi labyrint ramien a kanálov medzi obývanými ostrovčekmi.
V tých časoch naša obec tvorila so susednými Malými Kozmálovcami jednu spoločnú obec. Až keď sa malým zásahom občanov upravil Hron, rozdelila sa obec na dvoje: na Veľké Kozmálovce a Malé Kozmálovce. Začiatok osídlenia Veľkých Kozmáloviec podľa vykopávok, môžeme pravdepodobne stanoviť na 9. storočie nášho letopočtu. Avšak západná časť obce, čiže terajšie Malé Kozmálovce, sa datuje do mladšej doby bronzovej podľa nálezísk keramiky.

 


Život za Rakúsko – Uhorska

     Po páde Veľkomoravskej ríše, do ktorej naši predkovia patrili, dávali maďarskí králi svojim najoddanejším bojovníkom do daru celé kraje, veľké územia, aj obce s jej obyvateľmi, ktorí sa stali pánovými poddanými a on sa stal ich všemohúcim pánom, zemepánom. Aj našu obec dostal zemepán, ktorý si postavil v obci poschodový kaštieľ. Keďže na ľavej strane Hrona nenašiel vhodné miesto na stavbu pre mokro a mnohé ramená Hrona, postavil kaštieľ na pravej strane Hrona v terajšej obci Malé Kozmálovce. Kaštieľ stál po mnohých renováciách a po veľkom poškodení v 2. sv. vojne až do roku 1973. To miesto mu vyhovovalo aj z toho dôvodu, že nad terajšou obcou bolo vybudované stredoveké hradisko „Grác“, v ktorom sa v prípade vojny mohol brániť. Táto okolnosť má pre terajšiu našu obec veľký význam, pretože zemepán mal veľké vinice, na ktoré si povolával z Dolnej zeme viničiarov, maďarských robotníkov. Títo obec skoro pomaďarčili a v roku 1910 bola už v štatistike zavedená ako celkom maďarská obec. Naša časť obce bola od nich čiastočne odrezaná Hronom. Menej sa stýkali medzi sebou. Tobôž potom, keď sa občania z okolitých obcí na rozkaz župana museli dostaviť s povozmi a robotníkmi, ktorí prekopali nové riečište Hrona s jedným tokom. Z mnohých dovtedajších bočných ramien ostalo iba jedno rameno, ktoré smerovalo do Levíc, aby mesto malo vodu na pohon mlyna. Je to terajší kanál Perec. Týmto jednoduchým zregulovaním Hrona sa pôvodná obec definitívne rozdelila na dve samostatné obce. Naša obec sa tak vymanila z maďarského vplyvu a zachovala si pôvodný slovenský ráz, aj v pozdejších časoch, keď na začiatku dvadsiateho storočia bola rozpútaná silná maďarizačná vlna.

      Naša obec bola v minulosti vždy v područí nejakého panstva – zemepána. Len menšiu časť chotára vlastnili slobodní občania – menší gazdovia. Väčšiu časť mali zemepáni, ktorí sa vo vlastníctve striedali buď následkom dedičstva, alebo následkom vojny. Prvé písomné pamiatky sa zachovali zo 14. storočia, kedy zemepáni boli šlachtici z rodu Forgách. Roku 1362 bola obec opevnená, lebo jej hrozili turecké výpady od Levíc. Následkom tureckých výpadov ešte roku 1561 bola obec bez kňaza aj bez učiteľa. Roku 1579 bol zemepánom v obci hradný pán z Gýmeša, ale jedno gazdovstvo bolo podmanené Turkami. Potom obec patrila hradnému panstvu Levice, ale roku 1618 si ju celkom podmanili Turci. Obyvatelia, aj sám zemepán museli Turkom platiť dane aj mnohé naturálie. Obyvatelia sa mali veľmi zle. Jednak preto, že namali žiadnej slobody, boli poddaní, jednak preto, že museli robiť na svojho zemepána, ďalej na okupanstvo Turkov a len potom ostávala starostlivosť o seba a svoje rodiny. Časy boli vojnové. 9. septembra 1682 táboril v našej obci Imrich Tökölyi so svojim vojskom. Imrich Tökölyi bol kežmarský veľmožzemepán, ktorý sa pridal k Turkom ako ich spojenec proti dynastii Habsburgovcov, ktorí u nás vládli ako králi a cisári ríše Rakúsko-Uhorskej.

 

Mapa tekovskej stolice v 18. storočí

 

     Naši predkovia počas tisícročného rakúsko-uhorského panstva prežívali ťažký život. O nejakej kultúre, alebo národnej slobodevoľnosti nebolo ani pomyslenia. Ktorí mali nejaký majetok, rybárčili v Hrone a chodievali na sezónne roboty do Dolnej zeme, čiže dnešného Maďarska. Odchádzali skoro na jar a vracali sa v jeseni. Brávali so sebou aj deti. Tie na Dolnej zemi tiež pracovali s rodičmi na panstve. Obyčajne ako pastierici. Do školy nechodili a tak väčšina z nich ostala ako negramotná. Dospelí celý rok pracovali spravidla za naturálie. V jeseni im gazda, u ktorého cez leto pracovali, doviezol domov obilie, slaninu a pod. Z toho cez celú zimu žila celá rodina. V zimných mesiacoch nebola žiadna robota a tak sa naši predkovia cez zimu zdržiavali doma a krátili si zimné večery rôznymi domácimi prácami ako priadkami, páračkami a pod. Pritom stvárali všelijaké žarty, hry, spevy, ba aj klebety. Takto vznikli kozmálovské zvyky a obyčaje, ktoré si ľud potom obnovoval pri rôznych príležitostiach ako sú krštenia, zásnuby, svadby, fašiangy a pod.
 

 

Odev našich predkov

      Veľká ľudová tvorivosť našich predkov sa prejavila veľmi výrazne aj v obliekaní. Naši občania si dlho zachovali svoj kozmálovský kroj. Kozmálovský kroj mal rôzne súčiastky.

 

Fotografia žien vo sviatočnom kroji                    Fotografia mladej ženy vo sviatočnom kroji

 

     Sviatočný ženský oblek pozostával z nasledovných:
1. Cifrované čižmy s tvrdými sárami. Cifry boli vybité nad pätou vzadu. Do čižiem obúvali nohy ovinuté onucami.
2. Opliecko bolo zhotovené z konopného plátna a vyšívané krížikovými vzorkami.
3. Spodník - bol ušitý z konopného plátna.
4. Sukňa rámená (skladaná) z čierneho glotu, dávali ju na spodník. Niektoré sukne mávali na spodnom okraji šík, volali ju aj šíková sukňa alebo levestín.
5. Na sukňu dávali zásteru z farbiarskeho plátna – čiernu, vyšívanú hodvábom. Široká bola na šesť rífov.
6. Na zásteru dávali ešte fertušku, širokú na štyri rífy.
7. Na opliecko dávali krásne vyšívaný pruclík, ozdobený blinkáčmi okolo hrdla a na chrbte blinkáčovými kvačkami.
8. Za chladného počasia sa nosili na pruclíku lipitke, zdobené dolu fodričkou so šnúrkou, na ktorej bola ešte čipka. Okolo hrdla boli blinkáče, ako pás sa tiahli dolu na prsia, kde sa skrížili a rozchádzali dozadu a vzadu viseli ako krídla.
9. V zime nosili ručník krížom dozadu.
10. Na ručník navliekali kytľu, gombíky mala zdobené zvonka aj zdnuka, mala kvačky. Na hlave nosili ženy v lete rohaté čepce, na nich ručníky a pod čepcom fiziere. Mladé dievky nosili hlavy holé, vlasy mali zapletené do dvoch vrkočov a ovinuté ponad čelo „na hosoru“ čiže na partu.

 

              Fotografia mladej ženy v sviatočnom pruclíku a rohatom čepci           

 

Mužský oblek:
1. Chlapci nosili na nohách v zime – v lete čižmy. Do čižiem dávali nohy ovinuté onucami z domáceho tkaného plátna.
2. V lete nosili široké, biele, pamokové „ramené“ gate. Na spodku mali dierkované vzorky. Gate preničku nemali.
3. Na gatiach bola priviazaná zástera z farebného čierneho plátna.
4. Košeľa bola z bieleho domáceho pamokového plátna. Košeľu na robotný deň nosili z domáceho konopného plátna.
5. Na košeli nosili „baršonový“ ľajblík (zamatový), ktorý bol lemovaný ozdobou.
6. V zime široké gate vsúvali do čižiem zo sáry a na tie široké gate si dávali ešte jedny nohavice futrované bielym flanelom. Zvonka boli čierne (bárno) baršované a zdobené. Na čiernych sklápacia (hore-dole) prenička, ktorá sa hore upínala opaskovým remeňom. Vo všedný deň nosili tie isté futrované nohavice, ale prevrátené naopak – bielym flanelom von.
7. Na ľajblíku nosili chlapi ešte vizitku a počas väčšej zimy na vizitke ešte teplý, futrovaný čierny kabát.
8. V lete nosili chlapci na hlavách klobúky, zvané „širáke“ a v zime čierne baranice.

 

Fotografia mladej ženy vo sviatočnom rohatom čepci s dieťaťom v náručí       Fotografia dieťaťa v klobúku vo vyšívanej ľudovej košeli

    

     Keď boli v lete veľké horúčavy, tak ženy nosievali na nohách krásne vyšívané papuče, vsúvacie. Boli z plátna, ale plátno bolo iba nad prstami a čiastočne nad priehlavkami. Ostatná časť – aj za pätou – bola prázdna. Chlapi mali papuče odlišné tým, že za pätou boli opatrené zatváracou prackou. Deti bez rozdielu pohlavia nosili sukničky. Chlapci ešte aj do nižšich tried ľudovej školy chodili do tried v sukničkách.
 

 


Prívesky k menám

      V dávnejších časoch naši predkovia ženili svojich synov zväčša tak, že nevesty vyberali podľa majetku vo vlastnej obci. Tak sa stalo, že sa utvorili nové rodiny s rovnakými menami. Aby ich lepšie rozlišovali, dávali k priezviskám ďalšie mená ako prívesky. Prívesky vymýšľali niekde podľa rodových znakov, niekedy podľa charakteristických znakov dotyčnej osobnosti. Tak napr. rod Trnkusovcov mal prívesky: Kozinovi, Gabrišovi, Meleckiho, Prdákovi, Matišovi. Rod Jančov mal zase: Netáraj, Keršík, Špichár, Mrváň, Obertovi, Drkuľa. Podobne mali aj ostatné priezviská prívesky, napr.: Vrták, Lapák, Bakus, Istén, Bakro, Cabaj, Myšík, Kika, Kreko, Chovan, Báťov, Bečkerídi, Pasekár, Lienková, Brkeľ, Kôpka, Murkovi, Baran, Šesták, Beroví, Čučko, Kamica, Trták, Hlivovi, Klepáč, Cochrnaj, Fusovi, Gaňo, Šárgo.

 


Kronika obce Veľké Kozmálovce, Július Vargic

 

 

Čilejkári

 

      Z kultúrneho hľadiska tvorí azda najvýraznejšiu časť Tekova tzv. čilejkárska oblasť – osobitná z nárečového i národopisného hľadiska. Názov je odvodený od slov „čiľ“, „čile“, „čiľej“, „čiľek“. Čilejkárov nazývajú aj pupkári, podľa charakteristickej línie tradičného odevu žien. Patria do nej obce Čajkov, Gondovo, Hronské Kosihy, Nová Dedina, Podlužany, Rybník, Starý Tekov, Tlmače a Veľké Kozmálovce. Túto časť možno pokladať za historické jadro Tekovskej župy (Starý Tekov bol župným sídlom do začiatku 14. storočia). Obyvateľstvo čilejkárskych obcí je slovenské, rímskokatolícke, používa spoločný dialekt a ženský tradičný odev sa líši od ostatného okolia.
      Čilejkárske ženy sa sústredili na chov husí, ktoré predávali porcované na trhoch. S obľubou si kupovali továrenské textílie, čo ovplyvnilo vzhľad kroja, ktorý je často považovaný za charakteristický pre Tekov. Mužský odev už v prvej polovici 20. storočia preberal mestské súčasti. Ženský bol prejavom hospodárskej prosperity. Vzhľadom na bohatú výzdobu sa nosil dlhé roky bez toho, že by ho prali. Ručná výšivka bola nepatrná, nahrádzajú ju sklenené korálky, kvetované stuhy a blingáče. Naj výraznejším prvkom bol vysoký rohatý čepiec a zakryté čelo pomocou papierovej imitácie používanej namiesto vlasov, ktorá sa nazýva fizier. Pôvodne sa do tohto tvaru formovali silne mastené vlasy. V druhej polovici 19. storočia pre tunajšie dediny robili dielne levických farbiarov jednofarebnú modrotlač s vysokým leskom fialovo čiernej až čiernej farby. Vývin ľudového odevu ovplyvnila aj skutočnosť, že obyvatelia Tekova chodili na námezdné práce na veľkostatky, kde prichádzali do styku s Maďarmi a nové prvky zavádzali do miestnej módy.

      Zmysel pre zdobenosť v čilejkárskch obciach sa prejavila aj ľudovej architektúre. Ornamentálne polievanie hlinených podláh v dome a okolo neho patrilo k prejavom zručnosti dievok. Pri nedeľných prechádzakach boli polievané vzory predmetom hodnotenia zo strany lokálneho spoločenstva.

 

Tradičná kultúra regiónov Slovenska, Zuzana Beňušková a kolektív


 
ÚvodÚvodná stránka