Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu vodorovná

Mulári, či hodinári?

 

Mulári, či hodinári?

 

     Raz som sa na kozmálovskej štácii so svákom Hercom stretol a hneď som pobadal, že mrcha vôľu majú. Ponosovať sa mi začali, a ja som bol vďačný, že ich môžem počúvať.
Kozmálovce, ako vidíte, ležia na doline. A keď začala tá štyridsaťdňová Medardova kvapka kvapkať, alebo prišla povodeň, že sa Hron vylial, všade bolo potom veľa blata – muly. Tak nás začali prezývať „mulári“.
Vidiecke dievky, keď k nám prišli na hostinu, pochytali sa do kolesa a takouto pesničkou podpichovali našich frčkavých mládencov:

 

„Ej tie Kozmálovce
na velikom blate,
kozmálovskí chlapci,
akože sa máte?“

 

      Ešte aj čilej, keď dlhšie prší, takô blato máme na dedine, že človek nemá kde stúpiť, všade sa zamaže. Toto je pravda, to nikto neodtají.
Ale s tými hodinami, to je len výmysel! Zhuteľ nepodarený, že to aj takú klebetu do sveta pustí! Ukázal by mu ja šiafik! Hlavu by som mu doň strčil!
Že čo som sa tak najedoval? Lebo čo je veľa, to je veľa! Kdekto sa nám posmieva, že vežu máme na kostole, aj krížik, čo svieti na sviatky, ale že na hodiny nám nevystali peniaze.
Nuž nevystali, načim uznať, veď peňazí je vždy o voľačo menej, ako je zapotreby – peňazí. Čo nás po svetskej paráde!
     My sme nie takí hákliví ako Rybníčania – nie sme! Jeden pocestný sa pri Tepličke pýtal, či je táto dedina Rybník – sa pýtal. Mohol si radšej do jazyka zahryznúť, veru mohol! Skoro bitku vyárendoval. Namiesto toho, aby ho na cestu naradili, takto ho vykrstili:
„Dán ja ťebe ďeďiňi! Či ňeviďíš na veži hoďiňi?!“
      My z Kozmáloviec sme sa za mesto nikdy nerátali – za mesto. Tak sme sa aj bez hodín zaobišli. Aj bez hodín sa dá čas odhadnúť. Veď brucho sú najlepšie hodiny. Vie brucho aj potme, koľko je hodín – vie brucho.... Kľačiansky pougár začne zvoniť, až keď sa mu bôb uvarí. A to je aj pre nás znamenie. Keď zvonia inde, ide zvoniť aj náš zvonár – keď zvonia inde. Až je slnko nad krčmou, nikto neodtají, že je pravô poludnia. A keď je náhodou tma, a napochytro nevieme, či zvonia na večer, alebo na ráno, tak počúvame, či sa kohúty ohlasujú – keď je tma... Keď kikiríkajú, tak je bez škriepky ráno, a keď čušia, tak je večer. To bárskedy dosvedčím – o tom zvonení...
      Ale že sme do šiafika navŕtali dieru a chodili zvoniť podľa toho, ako voda z neho vytekala, to nie, to teda nie! Kto to len rozchyruje a mrcha krú medzi národom robí – kto? Ja by mu takú navŕtal do tej jeho sprostej gebuli, že by do smrti pamätal – do gebuli ver’... A o tom šiafiku sa v Tekove vravelo, že sú to hodiny, čo idú navlas ako voš – na vlas... A začali roztrubovať o nás, že sme „hodinári“, tak začali roztrubovať. Aby sa potom takýto nejedoval – za tie hodiny...

 

Nech si obracia na posmech svojho starého otca, nie nás!

 

 

Tekovské povesti, Jozef Melicher


 
ÚvodÚvodná stránka