Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu vodorovná

Osobnosť Andrej Trnkus

 

 ANDREJ TRNKUS ( 1836 – 1886 )

 

    

     Uhorsko bolo už od svojho vzniku viacetnickým a multikultúrnym štátom. Napriek tomu sa národnostné spory a ťahanice, ktoré boli súčasťou jeho vývoja už od najstarších čias vždy urovnali, pretože panovali zásady národnej rovnoprávnosti odporúčané už zakladateľom štátu Štefanom I. V poslednej štvrtine 18. storočia však odštartoval proces, ktorý sa zvykne nazývať národným obrodením. Spustili ho idei osvietenectva, tereziánske a jozefínske reformy, no najmä revolučné pohyby vo Francúzsku. Spočiatku sa prejavoval najmä jazykovými a osvetovými snaženiami, ale až myšlienky Francúzskej revolúcie mu dali politický smer vedúci k národnému zjednoteniu a vybudovaniu národného štátu. Tieto myšlienky prenikli aj do samotného Uhorska a spôsobili národné prebúdzanie nie len u Maďarov, ale aj u Slovákov, Rumunov, Srbov, Chorvátov a s oneskorením aj u Rusínov. Postupné prehlbovanie národno-obrodeneckých procesov a čoraz silnejšie snahy národov o zvrchovanosť na svojom území museli zákonite viesť k štrukturálnej prestavbe Uhorska na autonómne časti. Vládnuce, prevažne maďarské elity, však takýto vývoj tvrdohlavo odmietali a vybrali sa cestou násilného pomaďarčovania, ktoré malo v konečnom dôsledku vytvoriť jednotné a jednorečové, teda maďarské Uhorsko. Tieto snahy, napriek čiastočným úspechom, v konečnom dôsledku dosiahli presný opak a v roku 1918 viedli k zániku Uhorska.

     Najťažšie postavenie medzi národmi v Uhorsku mali na začiatku 19. storočia práve Slováci. Bolo to z viacerých dôvodov – v prvom rade nemali mimo hraníc Uhorska národný štát tak ako Srbi a neskôr Rumuni a ani samosprávu ako Chorváti. Navyše u Slovákov dominovali veľké nárečové rozdiely, spôsobené zložitými geografickými pomermi a značná izolovanosť a zaostalosť niektorých regiónov. Ľudové vrstvy mali len slabé vedomie národnej spolupatričnosti. Slovákom chýbalo aj mestské centrum, aké mali Rumuni, Srbi i Maďari. Slovenskú elitu oslabovalo aj konfesionálne rozdelenie a preto katolíci a evanjelici dlho nevedeli nájsť spoločnú reč a občas medzi nimi prepukli malicherné konflikty. Základňu slovenskej inteligencie mohlo vytvoriť početné slovenské zemianstvo. To však už od začiatku 19. storočia plávalo do vôd hungarizmu, najskôr politického a neskôr aj jazykového a kultúrneho. Národne uvedomelú vrstvu tak z väčšej časti tvorili kňazi oboch konfesií, učitelia, hŕstka právnikov a technických či prírodovedných vzdelancov.

     Dnes je možno až nepredstaviteľné, že sa do tejto málopočetnej, no vzdelanej a národne uvedomelej vrstvy dokázal zaradiť aj muž, ktorý pochádzal z malej a chudobnej obce, akou Veľké Kozmálovce v prvej polovici 19. storočia nepochybne boli.  Jeho meno sa síce nevyskytuje v školských učebniciach a nemá taký cveng ako mená Štúr, Hurban, Hodža či Palárik, no napriek tomu zanechal v národno-emancipačnom hnutí Slovákov nezmazateľnú stopu. Týmto mužom bol náš rodák Andrej Trnkus.

     O jeho pôvode a rodinnom zázemí sa môžeme dopátrať v zachovaných Starotekovských matrikách – jeho otec Štefan Trnkus sa narodil 13. decembra 1806 vo Veľkých Kozmálovciach a matka Anna Šumerajová 5. mája 1807 v Starom Tekove. Obaja pochádzali z chudobných roľníckych rodín, v ktorých bol vtedajší život mimoriadne ťažký a plný odriekania. Zatiaľ čo vo zvyšku Európy prebiehalo budovanie občianskej spoločnosti spojené s rušením výsad šľachty, v Uhorsku zostával feudalizmus aj naďalej zakonzervovaný. Dôsledkom tohto stavu bolo biedne postavenie roľníckych vrstiev. Už vo veku 15 rokov sa Štefan a Anna rozhodli založiť rodinu a 20. novembra 1822 sa zosobášili. Chudobní slovenskí dedinskí ľud nepoznal niečo také ako je dnešný dôchodok a preto sa musel na starobu zabezpečiť inak. Najčastejšie početným potomstvom, ktoré by sa neskôr o rodičov postaralo. Vysoká miera detskej úmrtnosti preto viedla k jednoduchému pravidlu – čím viac detí, tým lepšie. A ním sa riadila aj mladá rodina Trnkusových. Od roku 1824 do roku 1847 si im narodilo úctyhodných 12 potomkov, z toho 10 chlapcov a dve dievčatá. Len časť z nich sa však dožila dospelosti. Riadením osudu sa stalo, že bol medzi nimi aj Andrej.

     Ten uzrel svetlo sveta vo Veľkých Kozmálovciach 29. februára 1836, v čase, keď sa v Bratislave končil tzv. dlhý uhorský snem, ktorý síce zasadal štyri roky, no nepriniesol Uhorsku žiadne významnejšie reformy. Andrej sa narodil ako šieste dieťa v poradí a svoje detské roky prežil vo Veľkých Kozmálovciach. Podobne ako deti z ostatných chudobných roľníckych rodín, ani on nemal jednoduché detstvo, keďže v 1. polovici 19. storočia boli životné podmienky na slovenskej dedine zložité. Deti už vo veľmi mladom veku pomáhali rodičom zabezpečovať základné životné potreby a ich vzdelávanie tak bolo až na druhom mieste. Návšteva školy bola dobrovoľná a v mnohom závisela len od finančných možností obyvateľov. Kým nebola v roku 1869 uzákonená povinná školská dochádzka, deti na dedine chodili do školy len v zimných mesiacoch, kedy nebola práca na poli. Inak tomu nebolo ani v prípade mladého Andreja, ktorý začal navštevovať Ľudovú školu vo Veľkých Kozmálovciach, tzv. triviálku. Nachádzala sa pri našom kostole na mieste súčasného parkoviska a vyučovalo sa v nej od roku 1775. Všetky deti sa učili spoločne v jednej triede, v ktorej nebola dlážka, ale len zem natretá rozriedeným kravským trusom. V triede neboli stoličky, takže deti museli kľačať na zemi pred lavicou. Zošity neexistovali, takže žiaci písali tzv. gríffikom na kamenné tabuľky. V takýchto, z dnešného pohľadu nepredstaviteľných podmienkach, robil prvé školské kroky aj mladý Andrej Trnkus. Naučil sa tu základy písania, čítania, počítania i hospodárenia a od začiatku medzi svojimi spolužiakmi vynikal usilovnosťou a nadaním.

     V období, kedy sa v Uhorsku rúcali posledné zvyšky feudalizmu a čoraz viac sa ozývali s požiadavkami nemaďarské národy, postihla rodinu Trnkusových tragédia. 23. júna 1848 vo veku 42 rokov zomrela hlava rodiny – Štefan Trnkus. Z 12-ročného Andreja a jeho početných súrodencov sa zrazu stali polosiroty, ktoré sa museli nielen vyrovnať so stratou otca, ale hlavne ho museli dokázať nahradiť. Najstarší syn Juraj bol vtedy už ženatý a tak ťarcha starostí dopadla na mladších súrodencov, ktorí museli všemožne pomáhať svojej matke. Na školu preto zostávalo ešte menej času. Lenže, mladého Andreja mal už v tomto čase vo svojom hľadáčiku tekovský farár Jozef Sitkei, ktorého pozornosti neušiel jeho talent a usilovnosť. Spozoroval, že nesporné schopnosti predurčovali Andreja k ďalšiemu štúdiu. To však bolo pre chudobnú rodinu z finančného hľadiska len veľmi ťažko dostupné. Tieto problémy sa nakoniec podarilo vyriešiť a Andrej s najväčšou pravdepodobnosťou ďalej študoval na Piaristickom gymnáziu v Leviciach. Farár Jozef Sitkei nad nim držal svoje ochranné krídla a istým spôsobom nahradil pevnú otcovskú ruku, ktorá mladého chlapca počas dospievania usmernila.

     Veľký vplyv mal na Andreja aj ďalší kňaz – národný buditeľ a dramatik Ján Palárik, ktorý na fare v Starom Tekove pôsobil ako kaplán v rokoch 1847 – 1850. Jeho vplyv na miništranta Andreja nebol ani tak po stránke duchovnej, ale skôr po stránke národnej. Ján Palárik už v tomto období presadzoval národnú slobodu v náboženskom živote, čím dráždil pomaďarčené úradníctvo Tekovskej župy. Z tohto pohľadu mali na mladého Andreja nepochybne vplyv aj udalosti revolučných rokov 1848 – 1849, kedy Slováci, spolu s ostatnými nemaďarskými národmi, začali dôrazne nastoľovať svoje národné a politické požiadavky. Pritom ich neváhali presadzovať aj so zbraňou v ruke. Prvé zárodky národného uvedomenia Andreja Trnkusa preto treba hľadať práve v tomto období.

     Mentorstvo farára Jozefa Sitkeia a pôsobenie kaplána Jána Palárika priviedli Andreja Trnkusa vcelku logicky ku kňazskému povolaniu. Za týmto výberom však stáli aj oveľa pragmatickejšie dôvody. Chudobní uhorskí študenti mali často len jedinú alternatívu získania kvalitného vzdelania – štúdium v rímskokatolíckom seminári vo Viedni, ktorý v roku 1623 založil ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň. Tento seminár, známy ako Pázmáneum, vychovával z chudobných uhorských študentov vzdelaný katolícky kňazský dorast. Bol to prestížny seminár, kde študovali zvlášť talentovaní a perspektívni adepti kňazského povolania. Pre mladého Andreja už len samotná možnosť štúdia vo Viedni bola obrovskou výzvou a zároveň zadosťučinením.

    Obnovením predrevolučných pomerov sa od 50. rokov 19. storočia začali pre Slovákov tzv. roky suchoty a nemoty. Predstavitelia slovenského národného hnutia sa utiahli do ústrania, pretože byrokracia, cenzúra a policajný režim sa stali veľkou prekážkou tvorivých síl. V takejto dusivej atmosfére Andrej Trnkus okolo roku 1855 opustil matku a súrodencov a odišiel študovať do Viedne. Pre chudobného slovenského študenta musel byť prechod z biednych pomerov uhorského vidieka do centra mnohonárodnej monarchie kultúrnym a sociálnym šokom. Konfrontácia jeho dovtedy známeho života vo Veľkých Kozmálovciach, ktorej symbolom bola bieda, nevzdelanosť a lopota, so životom v nablýskanej Viedni bola vyslovene žalostná. A pritom aj jeho samotného muselo viedenské štúdium stáť veľa námahy a odriekania, no predsa to bol život v diametrálne odlišných pomeroch. Zárodky zapálenia pre slovenský národ, ktoré si Andrej doniesol z domova, sa vo Viedni úspešne rozvíjali. Od konca 18. storočia totiž Pázmáneum navštevovalo viacero uvedomelých študentov zo Slovenska, ktorí sa neskôr angažovali v slovenskom národno-emancipačnom hnutí. Jeho absolventmi boli napríklad Jozef Ignác Bajza, Juraj Palkovič, Michal Chrástek, Andrej Radlinský a ďalší. V roku 1847 tu navyše vznikol krúžok slovenských národne uvedomelých študentov. Jeho členom sa stal aj Andrej Trnkus, čo malo na neho obrovský vplyv. Nadobudnuté vzdelanie mu umožnilo získavať čoraz väčší rozhľad a rozhovory so svojimi slovenskými kolegami ho priviedli ku kritickému poznaniu reálneho stavu národného povedomia Slovákov. Premýšľal nad problémami chudobného slovenského ľudu a zároveň hľadal aj riešenia tohto stavu. Tu niekde sa začínajú prvé Andrejove kroky v prospech slovenského národa na poli kultúrnom, hospodárskom ale aj politickom.

     Andrej sa počas teologických štúdií zamýšľal aj nad tým, ako sám môže prispieť k zlepšeniu postavenia chudobných slovenských vrstiev. Riešenia hľadal v šírení informovanosti a osvety. S jeho prvými publikačnými pokusmi sa stretávame na stránkach katolíckeho časopisu Cyrill a Method, ktorého zakladateľom a redaktorom nebol nik iný ako Ján Palárik. Svoje prvé príspevky napísal Andrej v lete 1857 vo Veľkých Kozmálovciach. Boli to príspevky zo Starého Tekova a z Hronských Kľačian, ktoré sa zaoberali náboženskou a školskou tematikou.

      Začiatkom roka 1857 ani nie 20-ročného Andreja postihla ďalšia rodinná tragédia. 8. januára 1857 ho vo veku 49 rokov navždy opustila matka Anna. Ani jednému z rodičov, tak nebolo súdené dožiť sa kňazskej vysviacky milovaného syna. Ten im dal z vďaky zhotoviť na cintoríne vo Veľkých Kozmálovciach náhrobný pomník, ktorý ešte aj dnes dokumentuje Andrejov vrúcny vzťah k obom rodičom a z krátkeho nápisu cítiť lásku a vďačnosť za všetko, čo pre neho obetovali.

     So smrťou matky sa však musel veľmi rýchlo vyrovnať, pretože sa pomaly blížil koniec jeho štúdia. Ukončil ho začiatkom leta roku 1859. Andrej štúdiom na prestížnom seminári získal výborné vzdelanie, pričom ovládal až tri jazyky – latinčinu, nemčinu a maďarčinu. Kňazské svätenie získal 29. júla 1859 a o dva týždne, 14. augusta 1859, sa v rímskokatolíckom kostole Všetkých svätých vo Veľkých Kozmálovciach slávili Andrejove primície. O priebehu tejto výnimočnej slávnosti sa dozvedáme z príspevku, ktorý uverejnil časopis Cyrill a Method. Jeho autorom je Ján Palárik, ktorý v príspevku podrobne opisuje priebeh slávnosti a zoznamuje čitateľov s osobou mladého kňaza a národovca. Príspevok je jasným dôkazom, že Andrej Trnkus sa už počas štúdií aktívne zapojil do slovenského národného života a jeho predstavitelia už v tejto dobe do neho vkladali veľké nádeje.

     Po oslavách čakalo novokňaza Andreja umiestnenie na prvé pôsobisko, ktorým sa stali neďaleké Vráble, kde pôsobil ako kaplán. Ako začínajúci kňaz zo začiatku vystriedal viacero pôsobísk – po Vrábľoch pôsobil krátko v Budíne, Častve a v Topoľčanoch. Práve v tomto období došlo k uvoľneniu spoločensko-politických pomerov v Uhorsku a k návratu ústavnosti. Nový politický pohyb tak opäť zaktivizoval všetky národy Uhorska a s národnými požiadavkami sa znovu prihlásili aj Slováci. Andrej Trnkus v tomto čase zakotvil na prvom dlhodobom pôsobisku, ktorým bol dnešný Hronský Beňadik. Ako kaplán a konventuál tu pôsobil až do roku 1869. V rámci svojich povinností mal aj na starosti archív beňadického opátstva, ktorý ukrýval množstvo stredovekých a pre slovenské dejiny nesmierne významných listín. Andrej túto príležitosť využil a začal s prepisovaním listinného materiálu a štúdiom dejín tekovského okolia. Bolo to jeho najplodnejšie publikačné a zároveň aj najšťastnejšie životné obdobie. Zásobovaný kvalitným a vzácnym pramenným materiálom pravidelne prispieval do rôznych slovenských periodík a to nielen kratšími regionálnymi správami, ale aj rozsiahlejšími prácami. V roku 1861 publikoval v časopise Cyrill a Method rozsiahlu štúdiu s názvom Pokresťanenie Slovanov. Ďľa Dejin Cirkve od Bíleho a iných, ktorá bola na pokračovanie uverejnená celkovo v 13 číslach tohto časopisu. Andrej Trnkus v nej pútavou formou približuje šírenie kresťanstva medzi jednotlivými slovanskými kmeňmi. Najväčší priestor venuje samozrejme Veľkej Morave, cez ktorej dejiny dokazuje starobylosť slovenského kresťanstva a tým aj slovenskej kultúry.

     Ďalším periodikom, do ktorého prispieval kratšími regionálnymi príspevkami boli slovenské politické noviny Pešťbudínske vedomosti, ktoré vychádzali v Pešti v rokoch 1861 – 1870. Jedným príspevkom, s názvom Opustený biednik, v ktorom približuje príbeh troch chudobných, ale zato s Bohom zmierených osôb, prispel aj do časopisu Wojtech. Najčastejšie však prispieval do najvýznamnejšieho slovenského hospodárskeho časopisu Obzor, ktorý v rokoch 1863 – 1886 vydával a redigoval Daniel Lichard. Tu ukázal, že sa dobre vyzná aj v technických disciplínach, ktoré využíval najmä na šírenie osvety medzi jednoduchým slovenským ľudom. Medzi jeho najzaujímavejšie príspevky uverejnené v tomto časopise určite patrí príspevok O slovenských peciach, v ktorom podáva návod ako relatívne jednoducho postaviť kvalitnejšiu a úspornejšiu vykurovaciu pec.  Pre Veľkokozmálovčanov je však najzaujímavejší príspevok o radostiach a starostiach s pestovaním viniča na našej Pipíške.

     Jazykovo dobre vybavený Andrej Trnkus sa krátky čas venoval aj prekladateľstvu. Jeho jediným, no o to významnejším, prekladateľským počinom bol preklad nemeckej hospodárskej príručky od Williama Löbeho s názvom Hlavnie pravidlá o poľnom hospodárstve, ktorá vyšla v roku 1866 v Skalici a ktorá mala medzi početným slovenským roľníctvom propagovať moderné poľnohospodárske metódy.

     Z dnešného hľadiska celkovo najvýznamnejšími publikačnými počinmi Andreja Trnkusa boli jeho príspevky do prvého slovenského vedeckého časopisu – Letopisu Matice slovenskej, ktorý vychádzal od roku 1863. Tieto príspevky už mali serióznu vedeckú formu. Ako prvý publikoval v roku 1868 listinný materiál z archívu svätobeňadického opátstva a v tom istom roku mu vyšla aj významná štúdia Národ slovenský tekovského Pohronia roku 1647 – 1852, ktorá je klasickou odpoveďou na zvyšujúci sa národnostný útlak v Uhorsku a na maďarskú teóriu o tom, že Slováci nie sú národ, ale iba akási národnosť. Odmieta tu tiež maďarské snahy interpretovať uhorské dejiny ako čisto maďarské.

     Celkovo sa táto štúdia skladá z dvoch časti – v prvej približuje Andrej Trnkus ťažké obdobie tureckých vpádov do severných častí tekovskej stolice. Obsahuje aj legendu o Turkami zajatej grófke, ktorú vykúpia zo zajatia dvaja sebechlebskí obyvatelia. Pravdepodobne sa stala základom známeho sfilmovaného príbehu o sebechlebských hudcoch. Druhá časť štúdie opisuje slávnu bitku pri Veľkých Vozokanoch, kde na víťaznom bojovom poli padli štyria príslušníci popredného uhorského šľachtického rodu Esterháziovcov.

    Andrej Trnkus sa do národno-emancipačného zápasu Slovákov nezapojil iba publikačnou činnosťou, ale aktívne a hlavne hmotne podporoval vznik slovenských národných ustanovizní. Jednou z nich bola aj Matica slovenská. Od 20. rokov 19. storočia sa v slovenskej spoločnosti z času na čas objavovali úvahy o založení celonárodnej kultúrnej inštitúcie. Podmienky pre jej vytvorenie sa však začali postupne tvoriť až po potlačení revolúcie v rokoch 1848 – 1849. Konkrétny návrh na založenie Matice slovenskej však prišiel až na memorandovom zhromaždení v Martine v júni roku 1861. Panovník František Jozef I. schválil jej stanovy v auguste roku 1862. Nábor členov a hľadanie finančných zdrojov trvalo celý rok a Matica slovenská tak oficiálne vznikla až 4. augusta 1863, pričom po celý čas svojej existencie sídlila v Martine. Jej založenie malo medzi uvedomelými Slovákmi veľký ohlas a preto neprekvapuje, že sa do jej budovania a rozvoja aktívne zapojil aj Andrej Trnkus. Matica slovenská mala až štyri druhy členstva, ktoré sa odlišovali výškou finančného príspevku. Andrej sa rozhodol pre najprestížnejší no finančne najnáročnejší status zakladajúceho člena. Ten podľa stanov musel zaplatiť v hotovosti na tú dobu značnú sumu 100 zlatých. Ak ju nemal, tak mal možnosť v desiatich po sebe nasledujúcich rokoch zaplatiť po 12 zlatých. Andrej, ktorý ako kňaz ročne nezarobil ani tých 100 zlatých, sa samozrejme rozhodol pre druhú variantu. Aj tak to bola z jeho strany nesmierna obeta. Podľa správy Janka Francisciho sa do konania zakladajúceho valného zhromaždenia získalo 441 zakladajúcich členov Matice slovenskej. Andrej Trnkus medzi nimi nefiguroval, pretože medzi zakladajúcich členov vstúpil až po tomto valnom zhromaždení a evidovali ho pod poradovým číslom 466.

     Neplánoval však zostať len pri finančnej podpore inštitúcie, ale chcel sa aktívne zapojiť aj do jej činnosti. Keďže jeho meno bolo medzi predstaviteľmi slovenského národného hnutia známe, dalo sa očakávať, že ho obsadia do niektorej z regionálnych funkcií. Pri schvaľovaní stanov Matice slovenskej neboli schválené niektoré paragrafy týkajúce sa zriaďovania miestnych odborov a preto sa jej činovníci snažili o zriadenie pozícií tzv. jednateľov v jednotlivých mestách, či obvodoch. Schválila ich až Miestodržiteľská rada v januári 1865 a na VIII. zasadaní Výboru Matice slovenskej 19. apríla 1865 bola prijatá Úprava pre jednateľov. Na tom istom zasadnutí vymenovali Andreja Trnkusa za jednateľa Matice slovenskej pre Tekovskú župu.

     Medzi jeho hlavné úlohy patrilo vyberanie členských príspevkov a ich odovzdávanie pokladníkovi Matice slovenskej, preberanie a rozposielanie matičných kníh a umeleckých diel a vyhľadávanie literárnych, historických a umeleckých starožitností pre matičné zbierky. Ďalej mal preberať a odosielať dary, sledovať a hlásiť zmeny v členskej základni a hlavne získavať nových členov a podávať návrhy na zriadenie ďalších jednateľstiev. Podľa zachovanej korešpondencie si Andrej Trnkus tieto povinnosti plnil svedomito a zúčastňoval sa aj na niektorých valných zhromaždeniach Matice slovenskej. Často sa na základe osobných skúseností snažil podávať vedeniu Matice slovenskej návrhy na celkové zlepšenie práce celej inštitúcie. To dosvedčuje aj jeho list z júla 1868 adresovaný 1. podpredsedovi Matice slovenskej Viliamovi Paulínymu-Tóthovi.

     Andrej Trnkus sa ako priamy aktér národno-emancipačného zápasu Slovákov samozrejme nemohol vyhnúť politike. Do roku 1861 bol slovenský politický život v podstate jednotný a rozlišoval sa len na konfesionálnom základe. Lenže, po nastolení požiadavky Hornouhorského slovenského okolia v Memorande slovenského národa sa v slovenskej politike vyčlenili dva hlavné prúdy – Nová škola, ktorá od roku 1872 niesla názov Slovenská strana vyrovnania a Stará škola, z ktorej v roku 1871 vznikla Slovenská národná strana. Nová škola presadzovala orientáciu na Budapešť, bola proti radikálnym požiadavkám a ústupkami chceli dosiahnuť výhody pre Slovákov. Tým stála v opozícii voči Starej škole, ktorá sa orientovala na Viedeň a presadzovala požiadavku slovenského okolia. Ako ukázal nasledujúci vývoj, snahy Novej školy boli odsúdené na neúspech a trieštili už aj tak slabé slovenské sily. Medzi členov strany patrili najmä podnikatelia, šľachta, študenti, robotníci a duchovní. Do tohto politického tábora patril aj Ján Palárik a preto neprekvapuje, že jej prívržencom bol aj Andrej Trnkus. Podľa všetkého však bol len pasívnym podporovateľom strany, pretože nie sú známe žiadne jeho príspevky do politického orgánu strany – Slovenských novín.

     Výrazný zlom v živote Andreja Trnkusa predznamenal už rok 1867, kedy došlo k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu. Plnú moc nad Uhorskom získali predstavitelia maďarskej elity a pristúpili k dlhodobo plánovanému kroku – z mnohonárodného uhorského štátu vytvoriť štát maďarský. Hlavnou metódou ich úsilia mala byť maďarizácia a hlavným nepriateľom národne uvedomelí príslušníci nemaďarských národov. Pre Slovákov sa začalo najťažšie obdobie národnostného útlaku. Vzhľadom na svoju proslovenskú činnosť sa terčom šikany a perzekúcie stal aj Andrej Trnkus. Intenzívne aktivity mladého slovenského katolíckeho kňaza, ktorý bol platený zo štátnych zdrojov, neušli pozornosti hlavných šíriteľov maďarizácie v tekovskom regióne – predstaviteľom župnej správy alebo vysokým hodnostárom ostrihomského arcibiskupstva. Prvou formou perzekúcie nepohodlných kňazov bolo zníženie už beztak nízkeho platu. Často zarábali mesačne iba 5 zlatých, pričom obyčajní sluhovia mali vtedy najmenej 7 zlatých mesačne. Ak po tomto zásahu slovenský kňaz neprestal s tzv. panslavistickými aktivitami, nasledovalo preloženie na chudobnú a na cestovanie náročnú faru. Zmaďarizovaný vysoký klérus sa často snažil vytrhnúť slovenských kňazov zo slovenského prostredia a premiestniť ich do čisto maďarských farností. Podobný osud pripravili aj Andrejovi Trnkusovi. V roku 1869 ho nečakane preložili zo Svätého Beňadika na chudobnú faru v Častve pri Balážskych Ďarmotách v Novohradskej župe, kde bola väčšina obyvateľstva maďarská. Neprišiel do úplne neznámeho prostredia, lebo na začiatku kňazskej kariéry tu krátko pôsobil ak kaplán. Tentoraz obsadil pozíciu správcu farnosti.

     Jeho preloženie do inej farnosti v inej župe malo samozrejme vplyv na výkon funkcie jednateľa Matice slovenskej pre Tekovskú župu. Začiatkom roku 1869 sa musel tejto funkcie vzdať a preto na súpise jednateľov Matice slovenskej z roku 1869 už nefiguruje. Častva bola súčasťou Ďarmatského jednateľstva, ktoré už malo svojho jednateľa a preto sa  Andrej Trnkus stal iba jeho radovým členom. Napriek evidentnej nepriazni cirkevnej hierarchie sa nevzdával a naďalej aktívne pôsobil v národnom hnutí. V roku 1869 sa výrazný spôsobom podieľal na založení slovenského katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom, ktoré počas svojej krátkej šesťročnej existencie vychovalo z mnohých chudobných študentov národne uvedomelých Slovákov. Andrej Trnkus sa stal jeho zakladajúcim členom s výškou príspevku 100 zlatých, ktorú aj celú vyplatil. V tom istom roku sa stal aj členom Spolku sv. Vojtecha, ktorý po zrušení Matice slovenskej zostal jedinou významnejšou slovenskou národnou ustanovizňou.

     Preloženie na faru v Častve, okrem funkcie jednateľa, výrazne ovplyvnilo aj Andrejovu publikačnú činnosť, pretože zostal odtrhnutý od svojho zdroja štúdia – svätobeňadického archívu. Z tohto dôvodu jeho publikačná činnosť drasticky poklesla a obmedzila sa len na niekoľko príspevkov do časopisu Obzor v roku 1871. V jeho národno-buditeľskom živote sa začalo obdobie, ktoré je v znamení postupného ustupovania z verejného života. Čoraz viac sa dostával do zložitejších finančných problémov a ani honoráre za publikované štúdie nestačili pokryť jeho životné potreby a členské záväzky v slovenských národných ustanovizniach. V roku 1873 už nebol schopný načas splácať svoje finančné záväzky plynúce zo zakladajúceho členstva v Matici slovenskej. Preto predstavenstvu Matice slovenskej zaslal list, v ktorom žiadal o zmenu statusu zo zakladajúceho na riadneho člena. Jeho žiadosť prijali na III. výborovom zasadnutí Matice slovenskej 14. mája 1873, pričom v nasledujúcom roku mal byť Andrejovi vystavený aj diplom riadneho člena. Ten pravdepodobne nestihli ani vystaviť pretože na jar roku 1875 do činnosti Matice slovenskej drasticky zasiahli maďarské úrady. Minister vnútra Koloman Tisa 6. apríla 1875 zastavil jej činnosť a 12. novembra 1875 ju definitívne zrušil. Slováci tak stratili posledný inštitucionálny znak národnej svojbytnosti. Majetok Matice slovenskej úrady skonfiškovali a v roku 1885 ho darovali Uhorsko-kráľovskému slovenskému vzdelávaciemu spolku, ktorý potláčal národné povedomie Slovákov. V rokoch 1874 – 1875 boli navyše zatvorené všetky tri slovenské gymnáziá a jedinou slovenskou ustanovizňou zostal Spolok sv. Vojtecha. Pre Slovákov a celé národno-emancipačné hnutie to bol zdrvujúci úder. Po nástupe Kolomana Tisu do funkcie ministerského predsedu Uhorska slovenský život upadol. Viacerí aktívny Slováci sa z existenčných dôvodov prestali angažovať. Navyše nástupom radikálnej maďarizácie sa ukázala politická koncepcia Novej školy ako nereálna, strana sa rozpadla a väčšina jej členov odišla do ústrania. To bol aj prípad Andreja Trnkusa.

     V roku 1876 ho preložili na faru do Meleku, kde pôsobil do roku 1879. Držal sa v ústraní a prestal úplne publikovať. Napriek tomu sa jeho situácia nezlepšila, pretože v očiach svojich nadriadených si trvale niesol biľag pansláva a tí sa k nemu aj tak správali.

    V roku 1879 ho preložili na faru v Litave, ktorá sa nakoniec stala jeho posledným pôsobiskom. Farnosť bola veľmi rozľahlá a tvorilo ju až šesť filiáliek a celková vzdialenosť medzi nimi bola až 70 km. Náročné cestovanie v jesenných a zimných mesiacoch neprospievalo Andrejovmu zdraviu a čoraz viac sa u neho prejavovali problémy s pľúcami. Sklamanie zo slovenskej reality a z postavenia Slovákov v Uhorsku zase vplývali na jeho psychické rozpoloženie a zhoršovali už beztak nalomené zdravie. Jedinú útechu mu poskytovalo už iba jeho duchovné povolanie.

      V siedmom roku litavského pôsobenia nakoniec choroba nad Andrejom Trnkusom zvíťazila a 16. júna 1886 podľahol tuberkulóze. Jeho telo uložili na cintoríne v Litave.

     Ako teda zhodnotiť životnú cestu Andreja Trnkusa a aktualizovať jeho odkaz pre dnešné generácie? V prvom rade, Veľkokozmálovčan Andrej Trnkus má svoje pevné miesto medzi postavami slovenského národno-emancipačného hnutia a to aj napriek tomu, že nepatrí do panteónu slovenských dejateľov 19. storočia. Z pohľadu nášho regiónu však s určitosťou patrí medzi najvýznamnejšie postavy tohto zložitého obdobia. Ako chlapec z početnej a chudobnej rodiny sa vypracoval na vzdelaného a uvedomelého príslušníka slovenského národa. Pretože sa nenechal unášať módnymi prúdmi a neprispôsobil sa maďarskej realite v Uhorsku, z ktorej by mu plynuli značné materiálne výhody, prežil v živote rôzne vzostupy i pády. Vedome si vybral ťažšiu cestu, cestu drobnej a nedocenenej práce pre pozdvihnutie jednoduchého a národne zatiaľ neprebudeného slovenského ľudu, o ktorej vedel, že bude nesmierne náročná a plná odriekania. Urobil tak napriek tomu, že mu za to hrozil postih od zmaďarizovaných úradov. Celý život sa verejne a hrdo hlásil k slovenskému národu a nehanbil sa za svoje národné presvedčenie. Nič na tom nezmenili ani posledné roky, ktoré prežil v ústraní.

            Dnes žijeme dobu, ktorú charakterizuje snaha o oslabenie národnej identity a historického povedomia jednotlivých národov Európy. A to všetko v mene slobody. Život Andreja Trnkusa, ktorý sme si tu v krátkosti načrtli, však dokazuje, že je to presne naopak. Obrana národnej identity, kultúrnych tradícií a historického povedomia je cestou k slobode, nielen z pohľadu národa, ale aj z pohľadu jednotlivca. Je to odkaz najmä pre príslušníkov najmladšej generácie. Je totiž ľahké a lacné nechať sa unášať dobou a jej módnymi prúdmi, bez vlastného názoru a bez presvedčenia. Oveľa ťažšie je vlastný názor a presvedčenie vôbec mať a ešte ťažšie je, ak nekorešpondujú s názorom väčšiny. Často si treba vybrať cestu proti vetru, pretože veľké a vznešené veci, medzi ktoré patrí hlavne sloboda, sa rodia ťažko. Andrej Trnkus bojoval za slobodu slovenského národa a to, že sme stále tu, je dôkazom, že nebojoval nadarmo.

 

                                                                                    Mgr. Branislav Kinčok
 

 

 

Pamätná tabuľa umiestnená na priečelí kostola          Odhalenie a posvätenie pamätnej tabule Andreja Trnkusa

 

 

Fotografia pamätnej tabule


 
ÚvodÚvodná stránka