Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu vodorovná

Z Tekova do Indie

 

Z Tekova do Indie: ŽIVOT PREŽILA PRE CHUDOBNÉ DETI
Misionárka z Veľkých Kozmáloviec sa stretla s Matkou Terezou


      „Nemá strach pred tými sveta najväčšími," takto napísala pred 40 rokmi z Indie domov po stretnutí s matkou Terezou sestra Edmunda, rodáčka z Veľkých Kozmáloviec.


     India je pre nás aj dnes tajomnou krajinou. V porovnaní s Európou predstavuje na počet obyvateľov veľmoc. Pred 25 rokmi mala India 843 miliónov obyvateľov, dvakrát toľko ako v celej Európe. Dnes je to však už 1 miliarda a 210 miliónov, čo je trikrát toľko ako v Európe. India je druhá na svete v počte obyvateľov za Čínou. Predpokladá sa, že v roku 1925 predstihne aj Čínu, veď deti do 14 rokov tvoria tretinu obyvateľstva. Pre takýto prírastok nevie štát zabezpečiť zriaďovanie škôl. I dnes v Indii nevie čítať a písať 460 miliónov ľudí. Platidlom je rupia, na všetkých bankovkách je obraz Mahatma Gándhiho. V Indii je 15 úradných jazykov a základné informácie na bankovkách sú vo všetkých 15 jazykoch. Zdá sa nám to veľa. Ale keď si porovnáme pomery v Európe, tak v eurozóne máme 16 krajín s nepomerne menším počtom obyvateľov a mena je vo všetkých jazykoch členských krajín. Kuriózne je, vojenská služba v Indii je od 17 rokov. Iste je zaujímavý aj údaj o náboženskom zložení obyvateľstva. Kresťania v Indii predstavujú 2,3 % obyvateľov. Ale čo v Indii znamená jedno percento, to je viac ako dvojnásobok obyvateľov Slovenska. Takže 2,3 % znamená, že v Indii žije takmer 30 miliónov kresťanov. Najviac je hinduistov, 80 percent.

 

sestra Edmunda

    

  Posledná fotografia misionárky   Edmundy pred odchodom do Indie. S rodinou sa rozlúčila na dlhých 28 rokov. Zľava: sestra Júlia, brat Michal, sestra Edmunda, brat Vincent, matka Helena, brat Štefan a sestra Mária.

 

Misionárka z Veľkých Kozmáloviec v Indii


     V minulosti mnoho dievčat z našich dedín pôsobilo ako rehoľné sestry na misiách po celom svete. Jednou z nich bola aj Rozália Demianová, narodená pred vyše sto rokmi, 10. februára 1912 vo Veľkých Kozmálovciach. Keď ju tekovský farár Ján Váraj krstil, netušil, že jej životným snom bude misijná služba v ďalekej Indii.
Narodila sa ako tretie dieťa v rodine, v ktorej prežilo celkom 6 detí, 3 dievčence a traja chlapci. Otec bol drobný roľník. Rózka, keď mala 17 rokov, odišla do kláštora Milosrdných sestier Sv. Kríža v Podunajských Biskupiciach. Ako rehoľníčka prijala meno Edmunda. Počas pobytu v kláštore si urobila dvojročnú školu pre ošetrovateľky. Tri roky pracovala v trnavskej nemocnici. V roku 1939 sa splnil jej sen, predstavená kláštora ju odporučila na misie do ďalekej Indie. V tej dobe mala 27 rokov a po dlhej plavbe na námornej lodi pricestovala do Indie, do prístavu Cuttack v Bengálskom zálive. Ešte ju čakala cesta dlhá 500 km. Jej cieľom bola misijná nemocnica v meste Kunkuri. Cestovala spolu s ďalšími sestričkami — misionárkami z Nemecka. Z mesta Cuttack najprv cestovala vlakom do mesta Sambalpur. Odtiaľ ešte 150 km išli ďalej pešo alebo na vozoch po ceste údolím rieky, ktorá vtekala do veľtoku Ganga. Do Kunkuri, mesta, ktoré malo v tej dobe 50 000 obyvateľov, neviedla železnica. Kunkuri leží vo východnej časti Indie v oblasti Čatisgarh v spolkovom štáte Madjapradeš. Je to horská džungľou zarastená krajina v pohorí Deogarh Hills. Z hrebeňa tohto pohoria stekajú rieky na sever o povodia veľtoku Ganga a na stranu do rieky Mahändi.
Oblasť, kde 50 rokov žila a misijne pracovala sestrička Edmunda, leží v tropickom pásme a iste jej nebolo ľahké sa prispôsobiť tamojšiemu vlhkému horúcemu podnebiu a odolať tamojším chorobám. Je isté, že sneh, ktorý ona videla doma v Kozmálovciach každú zimu, tam indickým deťom ukázať nemohla. Pre porovnanie, mesto Kunkuri leží v zemepisnom pásme na úrovni Sahary, alebo presnejšie Mauretánie v rovníkovej Afrike.
V nemocnici v Kunkuri pracovala sestrička Edmunda Rozália Demianová ako ošetrovateľka 22 rokov. Krátko po jej príchode do Kunkuri vypukla 2. svetová vojna a aj vojaci z miesta jej pobytu odchádzali na bojiská ako príslušníci zborov britskej koruny. Rodina správy od nej cez vojnu dostávala cez neutrálne Švajčiarsko.
Po 22 rokoch práce ako ošetrovateľka od roku 1960 pracovala 6 rokov v misijnej lekárni.
Prvýkrát navštívila Slovensko po 28 rokoch pobytu v Indii. Domov na návštevu pricestovala v roku 1965.
Navštívila aj rodinu a príbuzných vo Veľkých Kozmálovciach. V dobe jej prvej návštevy doma už mala sestra Edmunda 53 rokov. Bratia a sestry už mali v tej dobe aj vnúčence. Na Slovensku sa zdržala tri týždne.

 

sestra Edmunda

50. výročie od zloženia sľubov oslávila v Indii medzi indickými sestrami v roku 1986.

 

 

Aby deti nejedli iba ryžu


Po návrate do Indie odchádza do vidieckeho mesta Gholeng, ktoré malo v tej dobe asi 20 000 obyvateľov. Tu sa jej podarilo naplniť dlho plánovaný zámer, ktorý si zaumienila uskutočniť počas pobytu v Indii.
Deti, o ktoré sa starala, jedli iba ryžu. Vitamíny získavali z mála ovocia, ktoré im zriedka bolo posielané z Ameriky. Samozrejme, že vždy ho bol nedostatok.
Spolu so skupinou 45 chlapcov zúrodnila časť džungle a premenila ju na zeleninovú záhradu.
Okrem úžitku zo záhrady sa tu deti naučili pracovať pri klčovaní džungle a jej premene na pole, a potom sa učili na ňom aj pestovať zeleninu. Ona sama o tom napísala v liste z 2. 7. 1985:
„Chudobných chlapcov som mala 45. Pracovali pilne, nežobrali, naučili sa pracovať podľa pravidiel. To bol náš misijný úmysel, aby naše deti v misijnej škole nielen ryžu jedli a vitamíny z Ameriky, ale aj čerstvú zeleninu z našej záhrady na 9 akroch zeme. Záhrada s ovocím sa spravila. Naši študenti a študentky sú zdravé, chutí im zelenina a ovocie celý rok. Nechcem svoju slávu. Mnoho vysokovzdelaných, aj králi z Indie, obdivovali moju prácu urobenú bez inžinierov. Anjeli lietali okolo mňa a mi pomáhali."
Sestra Edmunda v roku 1973 ako 61-ročná navštívila druhý a zároveň aj poslednýkrát svoje rodné Slovensko a rodinu vo Veľkých Kozmálovciach. Ako pri prvej návšteve aj pri druhej navštívila i Charitný domov sestier rehole Milosrdných sestier v Cerovej, kde sa stretla aj so svojimi rodáčkami, sestričkami z tekovskej farnosti. Pri rozhovoroch s príbuznými na otázku, prečo nezostane na rodnom Slovensku, odpovedala: „Indický ľud mi za toľké roky prirástol k srdcu. Nedokážem ho opustiť, je skromný, chudobný a má vrodené vlohy dobroty."

 

socha v meste Kunkuri

Posvätné miesto (Hanumantakari) nad mestom Kunkuri. Socha je vysoká asi 12 metrov.


V Indii sa stretla s matkou Terezou


V liste z 26. júna 1981 z mesta Gholeng píše:
„Dostávam Posol B. S. J. z Kanady od jezuitov, kde pracuje náš rodák Števko Senčík z Tekova.
(V tej dobe pracoval v Kanade ThDr. Štefan Senčík, člen SJ ako predstavený slovenských jezuitov v zahraničí a zúčastňoval sa na vydávaní Posla).
„V mesiaci máj bolo celé číslo venované matke Tereze. Ja som sa s ňou stretla osobne, už je tomu osem rokov. Je to jednoduchá žena, ktorá žije v chudobe. Nemá ohľad na seba. Má dobré zdravie a odvahu. Nemá strach pred tými sveta najväčšími. Robí veľké veci pre chudobných, takých od sveta zanedbaných. Ona zbiera po uliciach chorých, ktorých do nemocníc nevzali, aj malomocných. Srdce jej ohňom horí pre Boha, pravdu hlása všetkým ona najprvšia".
Istý novinár jej položil otázku:
„Matka, zdá sa, že v tomto čase nie je čosi v Ríme v poriadku. Čo tam chýba?
Vy a ja — odpovedala matka Tereza".
Sestrička Edmunda bola 4. apríla 1984 preložená po 16 rokoch pobytu v Gholengu späť do misijnej nemocnice v Kunkuri. Teraz už mala 72 rokov. Ani tu v misijnej nemocnici, už na odpočinku, nezaháľa, ale vypĺňa svoj voľný čas maľovaním obrazov, drobnými prácami a modlitbou. Pri návšteve bohoslužieb a pri prechádzkach sa stretáva so „svojimi chlapcami". Teraz sú to však už dospelí muži so svojimi rodinami. Na svoju sestričku Edmundu však nezabudli. Nezabudli na ňu ani jej bývalí pacienti, ktorým sa venovala počas ich pobytu v nemocnici.
V roku 1986 oslávila 50 rokov pobytu na misiách v ďalekej Indii. Pri skromných oslavách spomínala aj na svojich blízkych, ktorí však žili vo veľmi ďalekých Kozmálovciach a na tejto milej slávnosti sa nemohli zúčastniť.
S pribúdajúcimi rokmi sa strácalo aj jej zdravie. Dňa 23. augusta 1989 vo veku 77 rokov zomrela v kostole počas sv. omše pri premenení. Vtedy ju zastihla náhla srdcová príhoda.
Pochovaná je v Indii v meste Gholeng.
Text telegramu o úmrtí Edmundy Rozálie Demianovej, ktorý bol poslaný príbuzným z Federálneho ministerstva zahraničných vecí Praha. Telegram prišiel 7. 9. 1989:
„Konzulárni odbor FMZV obdržal dnešního dne sdelení, že v nemocnici Kunkuri Madjapradeš v Indii zemrela dne 23. 8. 89 na selhání srdce Rozália Demjanová nar. dne 10. 2. 1912. Prijmite projev nejhlubší soustrasti."

 

JOZEF PACALA

 

Publikované v:
POHRONIE č. 18, 13. mája 2014

 


 
ÚvodÚvodná stránka