Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu vodorovná

Zabudnuté veľkokozmálovské krásoty

 

     Krásota materinskej reči (podľa barda Hviezdoslava) je len jednou oblasťou lásky prepojenia s naveky daným citom k svojmu pôvodu, rodisku, domovine. Ďalšími sú nádherné návraty mysle do časov šťastného detstva, mladosti, jednoducho časov dobra a pohody. Tieto sú okrem ľubozvučného „čilejkárskeho“ jazyka spojené s prostredím, priateľmi, školou i kostolom.
Čisté zvonivé nárečové slovo ešte často zaznieva z úst milých rodákov, a verte uchu naozaj lahodí, ale nádherné miesta detstva a mladosti mojej generácie sú už v nenávratne. Padli za obeť pokroku v podobe vodného diela na Hrone, ktoré okrem národohospodárskych aspektov ochraňuje pred voľakedy skoro pravidelnými záplavami obce po ľavom brehu Hrona. Prekrásne zákutia lužných hronských lesíkov, prírodné pláže, neopakovateľná flóra a fauna, sú po skoro tridsiatich rokoch už možno zabudnuté. Chcel by som načrieť do pamäti a v malých epizódach z detstva a mládenectva pripomenúť milým rodákom miesta ako Čajka, Mlyn, Úklad, Ostrov, Kaprovnisko, Heť. Snáď u niektorých vyvolám nostalgické spomienky, u iných úsmev na šťastné chvíle, možno aj hrdosť na zašlú Bohom nám danú, pokrokom vzatú krásotu.

 

ČAJKA


    Majestátne šumiaci Hron pod Slovenskou bránou počas vekov často menil koryto. Nivné usadeniny na ľavom brehu dali naši otcom jednu z najkvalitnejších pôd na Slovensku, pahorkatina, po našom na Tenboku, zas k chlebu mok na prepláchnutie hrdla i rozveselenie mysle. Majestátna rieka tieto dva poklady Veľkokozmálovčanov oddeľovala. Obrábať vinice sa chodilo cez Hron na loďke, každý ju volal Čajka. Pre deti to bol naozaj zážitok. Pamätám si ako prievozníka Jožka Harmadikáša, neskoršie cigáň Gejza z Tekova, ale super chlapi boli sused Araňoš a báči Mudi. Mali naozaj ťažkú prácu, najmä cez oberačky, keď nepretržite navigovali a ťahali na lane loďku s pasažiermi od jedného brehu k druhému, veď inej cesty nebolo. Ťažkú zaberačku však mali Mudibáči, keď sme sa hádam všetci mládenci z dediny vybrali na Tenbok kolaudovať Jožkovi „Jašinovi“ novú pivnicu. Kým nás všetkých hádam na 5x poprevážali, samozrejme okrem korunky bola aj za každú hlavu prémia „zapohár“, tak sa milý prievozník dostali do desaťhodinového výpadku. Ráno, keď sme sa z „párty“ vracali ako zmoknuté kurence, nebolo pomoci. Najmladší musel Hron preplávať a prievozníka zastúpiť. Najkrajšie na takýchto častých príhodách bolo to, že sa nikomu nikdy nič zlé nestalo a každý bol spokojný. Prievozník, že si užil dobrého vínka a samozrejme zdravý vytriezvel, mládenci boli spokojní, že dobre skolaudovali a mali zážitok na cely život.

 

HEŤ

 

      Vlastne spisovne hať, bola asi jediné miesto na našom Hrone, ktoré poznačila a aj vytvorila cieľavedomá ľudská činnosť. Čiastočným prehradením Hrona veľkými balvanmi sa dosiahlo odklonenie časti toku do umelého kanála zásobujúceho vodnou energiou niekoľko vodných mlynov. Veľmi radi sme sem chodili, fascinoval nás pohľad na vzdorovité vlny čo sa na skalách rozbíjali a padali dole, aby pokračovali smerom na Tekov. Ak sa nám pošťastilo, videli sme kajakárov (všetkých sme volali Češi). Odvážnejší sa pustili bojovať s vodným živlom, ale nik tam neuspel, ba niekoľkí i kajaky rozbili. Väčšina však zakotvila pred haťou a kajaky preniesli pod hať. No niekto predsa len nad haťou zvíťazil. Vyrastený švihák Domino len nedávno skončil učňovku, z družstva doniesol dobre nafúkanú traktorovú dušu a vyzývavo hľadí ho hati. Pri takejto próbe nemohol chýbať vtedy trinásťročný výrastok sused Jožo. So zatajeným dychom sme na nich hľadeli. Už cúvnuť nemohli a ani necúvli. Heť splavili na traktorovej duši. Kam sa na našich hrabú tí „Češi“.
Heť sme ešte viac chválili ako mládenci. Keď už kajakári dostali svoje plavidlá pod hať, obyčajne sa pod haťou utáborili. Vždy bol nablízku náš „zved", aby zhodnotil kvalitu utáboreného opačného pohlavia. Ak kvalita stála zato, večer sme sa tam zliezli ako včely na med. Kajakárky boli obyčajne ľahších mravov ako naše dievky. Raz, po zvedovom avíze sme sa niekoľkí na Heť vybrali uzatvoriť nejakú vhodnú družbu. Na krátku návštevu domov prišiel čerstvý „žandársky“ elév Džordžo. Ten samozrejme tiež nikde nechýbal. Ideme k ich táboráku usmiati, fľaše vína v rukách, no nedostalo sa nám privítania podľa našich predstáv. Postarší muž nás radikálne vyháňa, že vraj „berte sa preč, ja som policajt z Bratislavy.“ Tak teda z našej Heti nás niekto chce vyhnať?! Dušan zakročí so slovami: „Tak takýto vtip som dávno nepočul. Nie ty človeče, ale ja som žandár z Bratislavy!“ Kým si to vysvetlili a zbratali sa, my sme už veselo nadväzovali družbu pri vatre. Asi tým lepším „žandárom“ z Bratislavy bol môj kamarát Dušan, lebo to po rokoch dotiahol až na hodnosť plukovníka.

 

OSTROV


      Naše ostrovy v Hrone boli vlastne dva. Ten stály s bujnou vegetáciou čnel proti prúdu od Úkladu, druhý nebol stály, pri nižšej hladine Hrona sa menil na poloostrov. Ostrovy boli pre nás šarvancov tak trochu tajuplné. Možno to bolo z literatúry (Ostrov pokladov), ale aj pôsobili tak trochu záhadne. Nikde inde okrem knihy o Jergušovi (Zbojnícka mladosť) sme nepočuli o Krakľi. Tajomný vták na miestach pokladov. Zhora ostrova vo vŕbe mali krakle dieru, pod stromom všade bujné papradie. Niektorí výrastkovia sa snažili dieru vysekať, našťastie sa im to nikdy nepodarilo. Horný ostrov z ľavej strany obmývala prudšia plytká voda, z pravej strany až skoro stojatá voda s nánosmi piesku. Z mokrého piesku sa výborne tvarovali stavby malých hradov s trvácnosťou jedného dňa.
Prakticky po celom pobreží, od Čajky až po Švostov sme pásavali husi, ale hlavne kozy. Nádherná romantika, ale aj nervozita a pre živáňov nášho rangu aj nuda. Veľakrát kozy ušli domov a nás čakala záporná odmena od rodičov. No z neovládateľnými kozami sme si predsa poradili. Cez plytkú vodu sme ich pekne prešipircovali na horný ostrov a mohli sme vystrájať do vôle. Odtiaľ kozy neušli. Zemiaky na žiadny spôsob mamka tak nevedela pripraviť ako nám chutili v pahrebe pečené krumple, opekanej domácej slanine sa nevyrovná žiadna safalátka. Ešte teraz sa mi slinky zbiehajú na dobrotu, čo navarili v kotlíku „veľkí chlapci", šéfkuchár Šupík, pritom to bola jednoduchá pokrájaná slanina s klobásou a cibuľou. Vodičky sme sa napili pekne z Hrona, bola taká čistučká ako pod Kráľovou hoľou. K večeru sme domov doniesli ulovených jalcov, podustvy, niekedy aj kapríka.

 

PRI MLYNE

 

      Malokozmálovský mlyn si pamätá ešte mnoho ľudí. Nie už síce ako funkčný, ale majestátne hľadiaci na dôstojne tečúci Hron. Tu tekávala najplytšia voda, nie vhodná na plávanie, ale na vyležanie si boľačiek v prírodnej vírivke ako stvorená. Túto super terapiu sme využívali veľmi často. Po domácich futbaloch zápasoch (Hájik bol celkom blízko) sme si zo šatne, do ktorej stále fúkal vietor (šatňa = klince nabité v agáči), zobrali uteráky a poďho do nášho regeneračného centra. Pre nás liečivá voda Pri mlyne spláchla únavu a v regenerácii sme mohli pokračovať druhou fázou, doplnením stratených tekutín počas zápasu. Po skončení futbalovej sezóny sme naše regeneračné centrum tiež často, ba ešte intenzívnejšie využívali. Maňas, Hriv, Planietár, Zednik, Svitaj, Gábriš, Jarino, Divoch. Z vody nám trčali len nos a očí, vedľa nás sa chladil v demižónoch tradičný liečivý mok. Demižóny boli „bez dna". Pravidelná linka krčmička - mlyn, motorka s posádkou Jožko kmotor a Milan Pepe nám smädom zahynúť nedala a obľúbený mok vždy a včas doplnila.

 

 

ÚKLAD

 

       V časoch pláží na Úklade sa o Hurgáde či Tureckej riviere ani nechyrovalo. Bolo ojedinelým javom, ak sa niekto išiel cez leto kúpať na kúpalisko a nie na Úklad alebo Heť. Jedničkou bol jednoznačne Úklad. Tu bola nádherná symbióza všetkých vekových kategórií. V maličkej vodičke džavot detičiek, v trošku väčšej vode mali neorganizovaný plavecký výcvik školáčikovia. Bližšie k opačnému brehu, v hlbokej vode, tam už bola super kúpačka. Plavecké štýly od výmyslu sveta, preteky, skoky do vody z brehu, skoky z lana upevneného na nahnutom strome, ponáranie na výdrž, na hĺbku, ponorenie sa pre kamienok z hlbiny. Rozliehal sa pľaskot piestov, to kozmálovské ženičky prali pokrovce v Hrone. Na kríkoch okolo ich pri intenzívnej „žiare“ slniečka sušili. Na rozpálenom piesku chlapci i chlapi hrajú futbal na malé bránky, pod topoľmi smečujú v kruhu volejbalovú loptu dievky. V chládku na deke mastia karty mariášisti. Detváky na lúke vyplašili jarabicu s maličkými. Nože, kto si chytí jarabičku? Pravdaže nikto. K večeru sa nádherná idylka pomaly konči. Mamičky balia ratolesti, šarvanci pomáhajú matkám tlačiť káry s vynovenými pokrovcami, staršia mládež zostáva. Ohník, vínko, pieseň, nesmelé i pokročilé kontakty s opačným pohlavím. Nôcka sadá nad nádhernú zem, náš Úklad.

 

 

ŠVOSTOV


     Tohto pekného kúta na konci nášho katastra sa výstavba Vodnej nádrže dotkla najmenej. Od obrábanej ornej pôdy Švostov oddeľoval drevený, inak dosť labilný most, po ktorom sa išlo aj k hati. Tichučký Perec, čo zásoboval vodou mlyny, dával vlahu svojim brehom. Preto tu rástli najkrajšie jelše. Tieto sme systematicky každoročne prerieďovali a najkrajšie ráno na prvého mája stáli vyzdobené pred domami našich veľkokozmálovských švárnych dievok. Traktor kamaráta Igora ledva odfukoval, lebo švárnych dievok bolo u nás naozaj veľa. Menšia lopota bola, keď sa „máje“ po mesiaci rúcali. Popílili sme ich každej na rnetrovicu. Výslužka bola čo hrdlo ráčilo a 100 Kčs, Za ktoré sa potom usporiadala zábava, vtedy volaná tanec.
Perec tiekol veľmi pomaly, tam sme sa skoro nikdy nekúpali, nemali sme vo¬dy prebádané. Loďkou sa však dalo po ňom preplaviť cez Tekov, Kľačany až do Levíc. Povyše Čajky, na konci Tlmáč sme jednu lodičku vídavali priviazanú. Júj, či by sa zišla nám dvanásťročným indiánom. Vedeli sme, že je len otázka času, kedy naberieme odvahu. Najsmelší boli Stano a Jano z horného konca, môj menovec. Doma sme si urobili veslá a šlo sa na vec. Stano s Jankom potichúčky loďku odviazali, vhupli do nej a nechali sa unášať prúdom. Pri Čajke sme nastúpili ďalší ,,Apači“. Okrem mňa aj Ičko Hlávka. Jano s prezývkou Bančan a spolužiak Jošík. Hron sa odrazu zmenil na Rio Grande. Niet krajšej rozprávky pre chlapčiská. Plavili sme sa až po Het', tu sme vplávali do Pereca. Poďme sa ukázať až do Tekova. Aj tak bolo. No beda. Začína sa stmievať a veslovať domov proti prúdu už nie je žiadna romantika. Loďku sme poručili prúdu a poďho behom domov cez Prvý táľ, aby sme boli doma, keď mamka začnú „sliepky rátať“.

 

EPILÓG


     Stáročia, ba určíte niekoľko tisícročí trvala selanka symbiózy medzi „KOSMÁLOVČANMA" a životodarnou riekou. Čo im Hron (starokozmálovský Hrôn) pomyslenou jednou rukou vzal - odplavil pri záplavách, to im na druhej stane vrátil v podobe žírnej zeme a svojich riečnych darov. Kozmálovčania nikdy brehy Hrona neopustili. Okrem prihnojovacích nánosov. Hron dával aj iné dôležité dary. Chudobnejším, čo mali menej zemičky, dával obživu, rybacinu na mnoho spôsobov. Hron naplavoval kmene stromov. Na vhodných miestach drevo chlapi zachytávali hákmi. Bolo to lacné palivo na zimu. Ako sa koryto stáročiami premiestňovalo, vznikali bohaté ložiská štrkov a pieskov. Kozmálovskí chlapi ložiská dolovali a so štrkom a pieskom furmanili a obchodovali. Napríklad pod železničnou stanicou boli štrkoviská, z ktorých sa staval závod v Tlmačoch. V priľahlých lesíkoch boli srny, na lúkach a poliach zajace, jarabice, na lúčkach sa pásli kravy a husi. A v neposlednom rade Hron daroval dobrému ľudu pokoj v duši.
Určite, že voľakedy sa veľmi na prechádzky nechodilo, ale bolo treba kone vykúpať, prádlo vyprať, ba aj cestou zo Švostova alebo z Pasienky sa stačilo prejsť okolo Hrona a bôle prešli. Pojem migréna neexistoval. Kozmálovčania si na seba s Hronom (tým pôvodným) zvykali tisícročia. Ako pozorujem ja, priehrada nás zatiaľ neoslovila. Prejdeme po hrádzi, okukneme stavidlá, ale nič necítime. Je to cudzie. Hádam len nepotrvá stáročia, kým sa Hron s ,,KOSMAĽOVČANMI“ znovu nájdu.


Ing. Ľubomír Síkeľa

 

Publikované v:

Slovenská brána č.15, 11. augusta 2010

Slovenská brána č. 16, 25. augusta 2010

Slovenská brána č. 17, 8. septembra 2010

Slovenská brána č. 19, 6. októbra 2010

Slovenská brána č. 20, 20. októbra 2010

Slovenská brána č. 21, 4. novembra 2010




 
ÚvodÚvodná stránka